Ako som si myslel, že mám koronu, a zrazu som videl, v čom zlyhávame
Až na vlastnej koži som si uvedomil, že štát nestíha a všetky čísla, ktoré zverejňuje, sú len náhodné správy o náhodne vybraných nakazených.
Ležal som pod dekou a začalo ma triasť. Najskôr iba trochu, ale potom mi cvakali zuby a ruky som si musel tlačiť k telu. Mal som 39 horúčku a strach, že mám koronu.
V hlave mi išlo, s kým som sa za posledné dni stretol. Koho som mohol nakaziť a bol som úplne zúfalý, že som ohrozil rodičov, u ktorých som len pár hodín pred tým bol aj so synmi na obede. Bývame v jednom dome.
Snažil som sa upokojovať, že som nebol lyžovať v Taliansku a ani v Rakúsku. Dokonca som nešiel ani na víkend na Chopok, kde som mal od januára zaplatené ubytovanie.
Chodil som síce do redakcie, ale posledné dva týždne pracujeme z domu. V redakcii sme sa stretávali traja, maximálne štyria. Ranné porady robíme online, všetko cez chaty aj dohodujeme a koordinujeme. Zdalo sa mi však, že vyrobiť noviny a nestratiť celkový obraz sa bez osobného stretnutia nedá.
Poctivo som nosil rúško a umýval si ruky. Ani raz som nešiel hromadnou dopravou a aj do obchodu som vstúpil iba v nevyhnutných prípadoch. Bol som spokojný, že kamaráti pod našou ulicou majú pri dome malé potraviny, nezavreli ich a cez dvere mi rovno do ruky podali tašku s nákupom. To isté druhí kamaráti o pár metrov vyššie v zelovoci. Zdalo sa mi, že to môže byť renesancia malých obchodov, ľudia poslušne čakali v rozostupoch na chodníku.
Opakoval som si, že mám len bežnú chorobu. Ale verte tomu, začal som sa sledovať. Vysoké teploty mi neodchádzali dva dni. Zimnica sa vracala a bolelo ma aj v krku. To, že som nekašlal a necítil totálnu únavu, síce bolo dobré znamenie, ale korona sa u každého prejavuje inak.
Okamžite som sa zavrel do izolácie. Najťažšie bolo
