Kresťanstvo v čase choroby
Nemôžem sa zbaviť otázky, či čas prázdnych a zatvorených kostolov nie je pre cirkev akýmsi varovným priezorom do pomerne blízkej budúcnosti.
Tomáš Halík je profesor sociológie na Univerzite Karlovej v Prahe, prezident Českej kresťanskej akadémie a farár Akademickej farnosti Praha.
Náš svet je chorý. Nemyslím tým len pandémiu koronavírusu, ale stav našej civilizácie, ako sa ukazuje skrz tento globálny fenomén, biblicky povedané: znamenia doby.
Mnohí z nás si ešte na začiatku tohto neobvyklého pôstneho obdobia mysleli, že táto epidémia spôsobí akýsi krátkodobý blackout, poruchu obvyklého chodu spoločnosti, ktorú nejako prečkáme, a potom sa všetko čoskoro zas vráti do starých koľají. Nevráti. A keby sme sa o to pokúsili, bolo by to zlé. Po tejto globálnej skúsenosti svet nebude – a zrejme nemá byť – úplne rovnaký ako pred ňou.
Je prirodzené, že sa v časoch kalamít najskôr zaujímame o materiálne prostriedky na prežitie; no „nielen chlebom je človek živý“. Nastáva čas vidieť aj hlbšie súvislosti tohto otrasu istôt nášho sveta. Neodvratný proces globalizácie zrejme dosiahol vrchol: teraz sa ukazuje globálna zraniteľnosť globálneho sveta.
Cirkev ako poľná nemocnica
Akú výzvu predstavuje táto situácia pre kresťanstvo, cirkev – jedného z prvých „globálnych hráčov“ – a teológiu?
Cirkev by mala byť tým, čím ju chce mať pápež František: „poľnou nemocnicou“. Pápež touto metaforou myslí to, že by nemala prebývať v pohodlnej „splendid isolation“ od sveta, ale vychádzať zo svojich hraníc a pomáhať tam, kde sú ľudia fyzicky, psychicky, sociálne a duchovne zraňovaní. Áno, môže tým zároveň konať pokánie za to, že aj jej predstavitelia sa dopúšťali ešte nedávno zraňovania ľudí, vrátane tých najbezbrannejších. Skúsme však túto metaforu premyslieť – a uvádzať do života – ešte hlbšie.
Ak má byť cirkev „nemocnicou“, má určite ponúkať zdravotné, sociálne, charitatívne služby – tak to robila od úsvitu svojich dejín. Ale cirkev má ako dobrá nemocnica plniť ešte ďalšie úlohy: diagnostickú (rozpoznávať „znamenia doby“), preventívnu (vytvárať „imunitný systém“ v spoločnosti, v ktorej sa šíria zhubné vírusy strachu, nenávisti, populizmu a nacionalizmu) a rekonvalescenčnú (rozpúšťať odpustením traumy minulosti).
Prázdne kostoly ako znamenie a výzva
Pred minuloročnou Veľkou nocou vyhorela parížska katedrála Notre Dame, tento rok sa v pôstnom období nekonajú bohoslužby v státisícoch kostolov niekoľkých kontinentov – a ani v synagógach a mešitách. Ako kňaz a teológ premýšľam o prázdnych či zatvorených kostoloch ako o Božom znamení a výzve.
Rozumieť Božej reči v udalostiach nášho sveta si však vyžaduje umenie duchovného rozlišovania a to predpokladá kontemplatívny odstup od našich rozjatrených emócií a predsudkov, od projekcií našich strachov a želaní. Vo chvíľach katastrof ožívajú „spiaci agenti zlého, pomstychtivého Boha“, šíria strach a musia z neho pre seba vytĺkať náboženský kapitál. Ich vízia Boha je už po stáročia vodou na mlyn ateizmu.
V čase kalamít nehľadám Boha ako rozhnevaného režiséra, pohodlne usadeného za scénou nášho sveta, ale vnímam ho ako zdroj sily, pôsobiacej v tých, ktorí v takýchto situáciách preukazujú solidárnu a obetavú lásku – áno, aj v tých, ktorí na to nemajú žiadnu „náboženskú motiváciu“. Boh je pokorná a diskrétna láska.
Nemôžem sa však zbaviť otázky, či čas prázdnych a zatvorených kostolov nie je pre cirkev akýmsi varovným priezorom do pomerne blízkej budúcnosti: takto to môže vyzerať o pár rokov vo veľkej časti nášho sveta. Vari nás už dosť nevaroval vývoj v mnohých krajinách, kde sa stále viac vyprázdňovali a zatvárali kostoly, kláštory a kňazské semináre? Prečo sme tak dlho tento vývoj pričítali vonkajším vplyvom („cunami sekularizmu“) a nechceli vziať na vedomie, že ďalšia kapitola dejín kresťanstva sa zrejme končí a treba sa prichystať na novú?
Možno cirkvám tento čas prázdnych kostolov symbolicky ukazuje ich skrývanú prázdnotu a možnú budúcnosť, ak sa vážne nepokúsia predstaviť svetu úplne inú podobu kresťanstva. Mysleli sme príliš na obracanie „sveta“ („tých druhých“), menej na obracanie seba samých – nielen „polepšenie“, ale obrat od statického „byť kresťanmi“ k dynamickému „stávať sa kresťanmi“.
Keď v stredoveku cirkev nadužívala trest interdiktu a v dôsledku týchto „generálnych štrajkov“ celého cirkevného aparátu sa nekonali bohoslužby a nevysluhovali sviatosti, ľudia začali viac hľadať osobný vzťah k Bohu, „nahú vieru“ – rozmohli sa laické bratstvá a mystika. Tento rozmach mystiky určite prispel k vzniku reformácie – tak Lutherovej a Kalvínovej, ako aj katolíckej reformácie spojenej s jezuitmi a so španielskou mystikou. Možno by aj dnes objav kontemplácie mohol doplniť „synodálne cesty“ k novému reformnému koncilu.
