Neželal by som vám život v slobodnom povolaní na Slovensku
Už sa zas vrátila doba, keď mňa aj kolegyne a kolegov posiela ľud do „skutočnej práce“, „robiť konečne ozajstnú robotu“ a zaplňuje mi mailbox a fóra nespočetnými radami. Už som imúnny, zažil som to za vyše dvadsať rokov na kultúrnej scéne mnohokrát. Ale vždy znova ma prenikne nutkanie obrátiť roly a ponúknuť znalcom a poctivým makačom, aby si na pár mesiacov, či nebodaj rokov vyskúšali život v slobodnom povolaní v Slovenskej republike.
Keď zostanú organizátori na vysokej škole na opačnom konci republiky zaskočení, lebo sa po dvojhodinovej prednáške ponížene opýtaš na podpis zmluvy – akej, prosím vás? Veď vám pani sekretárka pripravila úhradu cestovného vlakom. Honoráre sa u nás nevyplácajú! A ty si zrátaš, že si sa pripravoval štyri dni, všetko ostatné si odložil, takže si po ceste v mínuse pár desiatok či stoviek eur a teraz máš čo po nociach doháňať, lebo v schránke ťa už čaká nájomné, sociálne aj zdravotné odvody. Ale aspoň si medzi študentmi získal „dobrý pocit“!
Alebo ti z verejnoprávneho rozhlasu po šesťdielnom čítaní na pokračovanie z tvojho umeleckého prekladu z nemčiny pošlú 6 x 7,34 eur, (milujem tieto ich honoráre, to kto a ako počíta?!), zo sumy odvedieš o dve percentá vyššie dane ako zvyšok obyvateľstva a zostane ti v čistom 34,80! Za knihu, ktorú si prekladal šesť mesiacov osem hodín denne a na úvod ešte (samozrejme, zadarmo) nahráš dlhý rozhovor o úskaliach tvorivej práce – propagujete predsa svoje dielo!
A potom ti vzdialení príbuzní povedia, že vy z kultúry ste predsa dávno za vodou, to všetci vedia, veď si bol minule dokonca v telke! Fakt? Kedy? Aha, vlastne áno, o 23:32 na Dvojke za honorár, za ktorý by si prateta nesadla na hodinu za kasu v hypermarkete
