Ako najznámejší slovenský kartograf založil banícku školu a priniesol Banskej Štiavnici prosperitu
Koncom marca si pripomíname si 270. výročie úmrtia Samuela Mikovíniho.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Odmala rád čítam mapy. Povzbudený úspechom strýčka Phileasa som na drevenej tatrovke brázdil okolo nášho štvorizbového sveta – kuchyňa bola Austrália –, a celú cestu som si značil do máp školského atlasu.
Inokedy zasa, o pár rokov neskôr v hlbokom lese po zotmení, som s kamarátmi sliepňal nad rozkladacou mapou Nízkych Tatier a hútal, kdeže je tá Ramža, veď už sme na nej mali dávno byť. Mapa nám vtedy bola dobrou pomocníčkou, lebo sme sa nakoniec predsa len správne zamerali a noc strávili v zrube a nie kdesi na čistinke.
Neskôr na Poľane sme mapu mali skrytú v skrinke menom GPS; to bolo čosi – priam sme videli, kade chodíme; len keby tie baterky dlhšie vydržali.
Alebo dnes, práve teraz som si zistil, že sedím v karanténe na sedemnástom stupni východnej dĺžky a štyridsiatom deviatom stupni severnej šírky, rátajúc od októbra 1884 greenwichský poludník ako nultý.
Ale predtým to nebolo také jednoduché; pred takými tristo rokmi bolo veru ľahšie zablúdiť.
Spoľahlivé a presné mapy neboli zakreslené, súradnice neboli určené. To sa však už čoskoro malo zmeniť. Pred tristo rokmi totiž na Slovensku žil človek, ktorý mimoriadnym spôsobom prispel k tomu, že dnes presne vieme, kde sme – matematik, zememerač, astronóm, vodohospodár, konštruktér, staviteľ, pedagóg a umelec Samuel Mikovíni.
Nevšedný študent
Nie je celkom jasné, kedy a kde sa
