Denník N

Ako ochrániť demokraciu v podmienkach výnimočnej situácie

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Koncept výnimočnej situácie sa po druhej svetovej vojne zmenil a dnes ho nemožno demokraticky uplatniť bez dôrazu tak na domáce ústavné garancie, ako aj na medzinárodný režim ľudských práv. 

Autor pôsobí na Katedre politológie Univerzity Komenského

Minimálne od druhej svetovej vojny bezprecedentný rozsah zásahov do základných práv a slobôd demokratickými vládami zvýrazňuje otázku, ako demokratický režim pred dôsledkami týchto opatrení ochrániť.

Podľa prvých expertných reakcií sa demokracia môže (všeobecne povedané) vybrať jedným z dvoch smerov: buď sa posilní dôvera v inštitúcie a expertízu, na čo doplatí popularita populistických strán, alebo sa prehĺbi nedôvera a nevraživosť pri snahe hľadať a označiť „vinníka“ súčasnej situácie. Existujú mechanizmy, ktoré súčasné demokratické režimy môžu využiť na to, aby zvýšili šance prvého scenára?

Podmienky výnimiek

Súčasná tendencia pri hľadaní odpovede je pozerať sa dovnútra ústavných systémov, na ich chápanie vzťahu medzi slobodou a bezpečnosťou. Tento vzťah v demokracii, dnes nespochybniteľne prepojenej s ľudskými právami, nie je založený na hre s nulovým súčtom. Stačí, ak slobodu chápeme sofistikovanejšie nielen ako absenciu obmedzení, ale ako zmierňovanie mechanizmov nadvlády nad jednotlivcom. V tomto chápaní napríklad ľudia nie sú slobodní, ak zdravotnú starostlivosť poskytuje iba niekoľko korporácií za ceny prístupné iba zopár najbohatším.

Ak, napríklad, považujeme za presvedčivé početné analýzy o kolapse zdravotníckych systémov bez dočasného zákazu zhromaždení, toto konkrétne opatrenie nemôžeme vyhodnotiť ako obmedzenie slobody. Naopak, bez tohto opatrenia by hrozilo, že naša sloboda utrpí pre prítomnosť neustáleho rizika, že nám nebude poskytnutá základná zdravotná starostlivosť v prípade núdze.

Aby však predišli skutočným obmedzeniam slobody, ktoré v chápaní vzájomnej závislosti limitujú aj našu bezpečnosť ako ochranu pred arbitrárnymi zásahmi, demokratické vlády musia spĺňať niekoľko vzájomne prepojených podmienok. Prvou je požiadavka neustáleho zdôvodňovania, prečo je to-ktoré opatrenie nevyhnutné, ako to nedávno zdôraznila nemecká kancelárka.

Túto požiadavku u nás nespĺňa rozhodnutie o povinnej karanténe v štátnych zariadeniach pre občanov privezených zo zahraničia s pomocou štátu. Štát poskytne službu, na ktorú sú občania často odkázaní iba pre rozhodnutie o zatvorení slovenských hraníc vrátane letísk, a pritom vyžaduje súhlas s obmedzením osobnej slobody na dobu neurčitú. Každý, kto tento súhlas podpíše, sa kľúčových práv vzdáva v rozsahu, aký je aj v týchto dňoch ťažko porovnateľný s obmedzeniami v iných demokraciách.

Po druhé, rozhodnutia o výnimočnej situácii, ktoré majú za cieľ chrániť slobodu, musia byť zúčtovateľné, podliehať súdnemu prieskumu zo strany nezávislých súdov a „vôli ľudu“ v slobodných voľbách. Našťastie, na Slovensku je dnes (na rozdiel od začiatku minulého roka) Ústavný súd plne konštituovaný a jeho legitimita ako inštitúcie nie je spochybnená. No aby bol prípadný ústavný prieskum konkrétneho rozsahu núdzového stavu účinne uskutočniteľný, bolo by nezodpovedné v nadchádzajúcom období požadovať obmedzenie právomocí Ústavného súdu. Pritom ešte pred parlamentnými voľbami bola práve táto možnosť, ktorá zodpovedá aj návrhu z programu (str. 27) OĽaNO o obmedzení kontroly ústavnosti zákonov na podnet parlamentu, vlády alebo hlavy štátu, jedným z dôvodov preferencie Igora Matoviča pre ústavnú väčšinu.

Vlády odhodlané zachovať demokraciu potrebujú osobitne dbať na zachovanie nezávislých inštitúcií s právomocami preskúmať a v prípade odôvodnenej potreby zrušiť vládne rozhodnutia. To isté platí o voľbách a o slobode prejavu vrátane prístupu k informáciám, ktoré sú jadrom dvoch predpokladov pre aspoň priblíženie sa konkrétneho režimu k demokracii podľa amerického politológa Roberta Dahla: súťaživosti a inkluzívnosti.

Treťou požiadavkou je zodpovednosť: nemožno vylúčiť, že po skončení pandémie, vlády, ktoré prispeli k jej úspešnému zvládnutiu, stratia dôveru verejnosti, napríklad pre jej túžbu po návrate k „normálnosti“. Nepopulárne, hoci aj premyslené a dobre zdôvodnené opatrenia, ktoré vlády v čase pandémie prijmú, sa môžu stať základom podpory „výmeny stráží“ po skončení výnimočnej situácie. Napriek tomu demokratickí lídri v takejto situácii nemôžu hľadieť iba na znovuzvolenie a umelo živiť dojem „krízovej situácie“, aby si zachovali podporu. Ak by sa vybrali touto cestou, sami by sa stali ohrozením pre udržanie demokracie.

Relevantnosť medzinárodného práva

Ešte menší dôraz než na uvedené požiadavky na demokratické vlády vychádzajúce z princípov ústavnosti sa kladie na zodpovednosť vlád voči zachovaniu systému medzinárodnej spolupráce vybudovanom na rešpekte voči medzinárodnému právu, ktoré zahŕňa aj medzinárodnú ochranu ľudských práv. Príkladmi sú pomoc štátov navzájom so zdravotníckymi pomôckami, prípadne s návratom občanov zo zahraničia.

Za predpokladu, že táto pomoc nie je a často ani nemôže byť recipročná, býva chápaná buď ako veľkorysé gesto solidarity, alebo ako snaha pomáhajúceho štátu zvýšiť si mieru medzinárodného uznania a podpory.

Snaha niektorých štátov zneužiť núdzu iných na mocenské ciele je podložená teóriami o anarchickom medzinárodnom priestore, v ktorom štáty sledujú predovšetkým vlastné záujmy a snažia sa získať väčší vplyv. Aj optika solidarity však, hoci menej intuitívne, vychádza z predpokladu, že štáty nemajú právny záväzok spolupracovať a zohľadňovať okolnosti osôb, ktoré nie sú ich občiankami alebo občanmi.

Interpretácia medzinárodných, predovšetkým ľudskoprávnych záväzkov štátov však popiera dobrovoľnosť medzištátnej pomoci v situáciách ako súčasná globálna pandémia. Profesor medzinárodného práva Eyal Benvenisti napríklad zdôrazňuje, že štáty v súčasnosti pôsobia ako „dôverníci ľudstva“, ktorých povinnosťou je poskytnúť aspoň limitovanú ochranu jednotlivcom bez ohľadu na občianstvo. Ilustráciou je rozhodnutie českej vlády umožniť návrat na Slovensko s využitím letiska v Prahe.

„Sebecké“ štáty, ktoré túto povinnosť úplne ignorujú, narúšajú dôveru práve v ten medzinárodný systém, ktorý chráni aj ich občianky a občanov. Vlády so záujmom o ochranu demokracie by mali odmietnuť výlučne dovnútra orientovaný prístup, ktorý sa im môže vypomstiť nielen pri rozvíjaní budúcich vzťahov so zahraničím, ale aj v prípade oslabenia medzinárodnej ochrany ľudských práv a posilnenia podpory nedemokratických ideí vnímajúcich cudzincov ako nepriateľov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie