Moja cesta z Anglicka do liptovskej karantény: V bunke sme skončili štyri, teplomery nefungovali
Dnes je všetko iné. Prvýkrát v živote cestujem s rúškom. Prvýkrát dokumentujem cestu z Anglicka cez uzavretú Európu. Prvýkrát idem vládnym lietadlom a neviem, kde po pristátí skončím.
Dobrovoľne opúšťam svoj anglický domov medzi hausbótmi a putujem do štátnej karantény. V utorok sa začala moja repatriácia.
Manchester Picadilly – London Euston
Kráčam prázdnou stanicou Picadilly v Manchestri. Na ústa si pritískam rúško, ktoré mi na jednej strane odpadáva. Gumka napravo sa roztrhla po piatich minútach používania. Kvalita jednorazového rúška, ktoré stálo dve eurá.
Najväčšia stanica v meste, ktorá sa normálne hemží ľuďmi, je prázdna. Na stanici je zopár cestujúcich, väčšina z nich nemá rúška. Nemajú ich ani zamestnanci Northern Rail.
Nosenie rúška v Anglicku len umocňuje môj pocit, že som tu stále cudzinka.
V strese nasadnem na zlý vlak. Rýchlo vystúpim, no ten správny mi už medzitým ujde. A tak čakám ďalšiu hodinu na úplne prázdny vlak.
Za dve a pol hodiny cesty do kupé nikto nepristupuje. Prechádzame zo severu na juh, takže vidno veľa pekných častí s jazerami alebo dolinami, v ktorých sa pasú ovce. Po dlhom čase je krásne slnečné počasie.
Londýnska stanica Euston je tiež úplne prázdna. Opäť stretnem len pár zamestnancov, ktorí sa nechránia rúškami. Metro je však zavreté pre koronavírus.
