Náš otec umieral počas pandémie na rakovinu, nemohli sme byť s ním, rozlúčili sme sa po telefóne

Keď Aleninmu a Luciinmu otcovi lekári začiatkom roka povedali, že mu zostáva pár týždňov života, obe sestry v strednom veku sa rozhodli, že ho, kým sa to bude dať, budú opatrovať doma. Ich sesternica – praktická lekárka – im sľúbila pomoc, ony sa uvoľnili z práce a na striedačku sa starali o otca. Dôvodom, prečo sa rozhodli pre domáce opatrovanie, boli aj nepríjemné skúsenosti s úmrtím ich mamy pred desiatimi rokmi.

„Mama nám zomrela náhle, dostala doma infarkt, a kým sme stihli prísť do nemocnice, už nežila. Tam sme zažili aj dosť nepríjemné správanie sa personálu, nevedeli nám povedať, kde je mama, jedna sestrička ju označila pred nami za tú ‚mŕtvu babku, čo ju priviezli, a aj tak sa s ňou už nedalo nič robiť‘, a nikdy sme už nenašli zlatý prívesok a retiazku, čo mama vždy nosila. Nebol to nejaký drahý šperk, ale pre nás mal veľkú emocionálnu hodnotu,“ rozpráva Alena.

Prečítajte si

Nechcela som ich dať zomrieť do nemocnice, hovorí dcéra, ktorá tri roky opatrovala svojich rodičov

Začiatkom marca sa však ich otcovi viditeľne pohoršilo. Takmer prestal jesť, veľmi plytko dýchal, viackrát museli volať sanitku. Po poslednom zásahu záchranky sa na radu lekára na pohotovosti aj sesternice rozhodli, že otca nechajú v nemocnici. „Bolo to už nad naše sily. Lucia ešte do toho dostala žlčníkový záchvat, takže bola celkom vyradená,“ opisuje Alena.

Krátko po otcovej hospitalizácii v nemocnici zakázali návštevy. Sestry ho stihli pred zákazom navštíviť len raz, ale aj to spal po ťažkej noci a nechceli ho vyrušovať. „Napísali sme mu odkaz a sľúbili, že prídeme na druhý deň. Lenže potom prišiel zákaz. Dúfali sme, že to bude pár dní, lenže potom sme zrazu boli uprostred epidémie. Keď sa začali zatvárať školy aj obchody, pochopili sme, že otca už možno živého neuvidíme,“ vraví Lucia.

Myslíte na to celý deň

Obe sestry priznávajú, že si začali