Dekameron 2020: Nedeľa 10
V obchode za mrežou na chvíľu zavládlo prímerie. Alebo je to len ticho pred búrkou? Vyskočia nové problémy ako čertík z krabičky? Dnes píše Márius Kopcsay.
„No pozrite sa, asi takto,“ zamyslel sa Kamil Váhal, pravdaže len naoko, mal to natrénované, vedel sa tváriť, ako keď myslí. Využíval to na poradách. „Možno by som rozpovedal takú príhodu z mojej mladosti.“
Helena si oblizla pery, na ktorých prilipli kúsky tyčinky, Kamil im aj zazávidel.
„To už muselo byť poriadne dávno,“ utrúsila, aby spacifikovala Kamilovu stoporenú pozornosť.
„Boli sme s mojou bývalou ženou… No vtedy to ešte nebola žena, pravda, bola to moja budúca žena, takže sme s mojou bývalou budúcou ženou boli u kamaráta na chate kdesi v Rudohorí,“ pokračoval v rozprávaní Kamil. „Bola to úplná samota. Raz sme boli na túre sami dvaja a zišli sme do najbližšej dediny na autobus. A tam akási tetka na zastávke volala na ujka, čo prechádzal okolo na bicykli – reku, ujo Ňaňo, neviete, čo je s tým Gorbačovom? Čo sa to v tom Rusku deje? Bože môj, z toho bude vojna! Hanbili sme sa vypytovať, neboli mobily, nevedeli sme zistiť, čo sa stalo. Nemali sme na chate televízor, kamaráti boli v krčme. Našli sme smiešnu veľkú baterku, ktorá mala zabudované malé rádio. Kamarát si ju priniesol z Ameriky. Zapli sme rádio v baterke, hrala smútočná hudba a hlásateľ dramatickým hlasom oznamoval, že v Sovietskom zväze bol puč a že budú o chvíľu mimoriadne správy. Rozmýšľali sme, kedy začnú lietať rakety, kam pred nimi ujsť…“
Kamil Váhal na okamih prerušil rozprávanie a zahľadel sa na Chucka Norrisa, ktorý si čosi vycvičenými pohybmi čmáral do malého tmavého notesa, pero mu v ruke poskakovalo ako seizmograf.
„Pardon, vy si niečo zapisujete?“ opýtal sa Kamil.
„Zapisujem si, čo hovoríte,“ odvetil Chuck Norris a rázne zaklapol notes.
„A načo si to píšete?“ zvraštil Kamil obočie.
„A čo je vás do toho? Všetko si zapisujem,“ povedal Chuck Norris.
„Pán píše román,“ utrúsila Helena.
„No ale o tej škatuli ste nám veľa nepovedali,“ zazrela na Kamila záhradkárka.
„Tak teda teraz príde na rad tá škatuľa,“ pokračoval Kamil stíšeným hlasom. „Všetci, čo sme tam boli, dvaja kamaráti, moja bývalá budúca a ja, sme napísali na lístky, že čo by sme si priali, keby naozaj hrozil koniec sveta. Dali sme lístky do škatule a škatuľu sme zakopali na dvore.“
„No a čo sa s ňou stalo?“ opýtala sa Helena, od zvedavosti sa jej zachvelo rúško.
„Neviem, boli sme permanentne naložení v liehu. Puč sa skončil za tri dni, nič sa nestalo a na škatuľu sme zabudli,“ smial sa Kamil, akoby znovu autenticky prežíval radosť z odvrátenej apokalypsy.
„Mňa by len zaujímalo,“ ozvala sa záhradkárka. „To rádio s baterkou, to ste si vymysleli?“
„Podľa mňa si vymýšľate kompletne,“ ďobol Chuck Norris prstom do vzduchu smerom ku Kamilovi. „Ja som mal vtedy z Ruska celkom iné informácie. A možno aj teraz zahmlievate. Dobre viete, čo je v tom balíčku, a snažíte sa odvrátiť pozornosť.“
„Je tam bomba!“ zhíkla pokladníčka.
„Sama si bomba,“ prebodol ju Chuck asexuálnym pohľadom. „Je tam ten vírus, vyrobili ho Američania.“
„Vyrobili ho a sami sa ním nakazili, hej? Veď trochu rozmýšľajte, pane,“ zahuhňal Ervín cez rúško.
„No tak čakala som od tej vašej hry na hádanky trochu viac invencie,“ vyhlásila Žofia sediaca medzi rozkokošenými čokoládovými zajačikmi predznamenávajúcimi Veľkú noc. „Ja som škatuľu priniesla a som za ňu zodpovedná…“
„Majiteľka škatule,“ uškrnul sa kontrolór.
„Mňa nejaký lascívny humor nerozhádže. Každopádne navrhujem, aby sme namiesto rečí balíček otvorili.“ Žofia si uvedomila, že už hodný čas stíska veľkonočného zajaca, ktorý sa v jej dlaniach mení na tmavohnedú sračku, pričom sa mu veselá zajkovská tvár kriví do bolestnej grimasy. To je celá ona, palma v kvetináči jej zvädla, rybičky v akváriu zdochli. Ak bolo v škatuli pre Tibora čosi živé…
