Denník N

Lasica, Kusá, Mikloško či Dubovcová o tom, ako trávia dni v čase nákazy (anketa)

Foto N - Tomáš Benedikovič, Vladimír Šimíček
Foto N – Tomáš Benedikovič, Vladimír Šimíček

Ako trávite dni a čo všetko robíte inak ako doteraz? Čo hovoríte na opatrenia proti nákaze? Máte z choroby obavy?

Ján Štrasser
spisovateľ 

Spisovatelia a prekladatelia sú na „karanténu“ zvyknutí, ich texty sa spravidla rodia v samote a tichu pracovní… Takže robím vlastne to, čo vždy – píšem, prekladám, akurát neviem, kedy a ako sa to dostane k čitateľom. A, samozrejme, chýba mi osobný kontakt s priateľmi, kamarátmi, ľuďmi od fachu… Inými slovami, chýba mi káva a rozhovory v kaviarňach…

Opatrenia proti nákaze považujem v podstate za správne – až na jedno, o ktorom sa vraj uvažuje: nesúhlasím s absolútnym zákazom vychádzania z bytov pre seniorov. Myslím si, že sme disciplinovaní a vychádzame zo svojich obydlí len v nevyhnutných prípadoch – kúpiť potraviny, vybrať lieky, ak treba ísť k lekárovi, vyvetrať psov… Ak nebudeme smieť vychádzať z bytu, možno klesne o pár ľudí počet nakazených, no stúpne počet tých, ktorí umrú na nedostatok starostlivosti alebo sa zbláznia. Tento štát sa nevie stopercentne postarať o tých, ktorí sú na starostlivosť odkázaní, tak ako chce vyriešiť základné životné potreby 700-tisíc ľudí? Nie všetci seniori majú okolo seba ľudí, ktorí by im to zabezpečili, tak prečo skomplikovať aj tak ťažký a zložitý život ešte aj tým, ktorí sa o seba postarať vedia a tým odbremeňujú štát?! A či mám z choroby obavy? Samozrejme. Ale snažím sa ich v primeranej miere vytesniť. Ak je toto, čo teraz zažívame, istá forma moru, tak proti moru je najlepší hu-mor.

Eva Mosnáková
vedúca Klubu seniorov židovskej obce

Starám sa o seniorklub, o ľudí, ktorí prežili holokaust. Okrem toho mám ešte dve skupiny zdravotného telocviku, s ktorými cvičím. Teraz, keď sú všetci doma, sa o ne musím starať na diaľku. Našťastie mám notebook a komunikujeme cez e-mail. Napríklad včera som im rozposlala rozhovor s Monikou Tódovou a okrem toho im posielam aj cvičenia. Mám dobrý pocit, že môžem pomáhať aj takto na diaľku. Ale nemôžem povedať, že je to pre mňa príjemné, pretože sa nemôžem s ľuďmi stretávať. Dokonca mám zákaz opustiť byt, keďže mi vnuci nakupujú a starajú sa o mňa. Okrem tohto som sa zapojila aj do projektu Cesta von, ktorý je určený pre rómske mamičky. Píšem im odkazy, aby sa o seba starali aj v týchto ťažkých časoch.

Samozrejme, mám tu veľa príbuzných, o ktorých sa bojím, ale nemôžem si to pripustiť, pretože by ma to len oslabilo. Riešim problémy za pochodu. O moju osobu vôbec nejde. Môžem len ďakovať osudu, že som sa dožila tých 90 rokov. Okrem toho si uvedomujem, že nemôžem teraz zavadzať v nemocnici. Bolo by to nedisciplinované.

Počas karantény tu vidím všade disciplinovanosť a chuť pomáhať jeden druhému. Dúfam, že keď to pominie, budeme mať k sebe bližšie.

Otis Laubert
výtvarník 

Každý jeden deň som bol zvyknutý chodiť do práce – do svojho ateliéru, skladu a dielne v Rači. Celý týždeň okrem víkendov mi vždy vypomáhali aj moji milí spolupracovníci, väčšinou študenti, a musím s hanbou voči sebe priznať, že to boli práve oni, ktorí ma priviedli k rozhodnutiu ostať doma. Žijú totiž často v rodinách

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Slovensko

    Teraz najčítanejšie