Denník N

Zmenila Ameriku, inšpirovala Slovensko: Wendy Kopp zlákala absolventov Harvardu učiť chudobné deti

Wendy Kopp (1967) Je zakladateľkou úspešného programu Teach for America, ktorý začal v roku 1989 a rozšíril sa do 36 krajín sveta. Študovala na Princeton Univerity, má štyri deti a žije v New Yorku. V roku 2008 ju prestížny magazín TIME zaradil medzi sto najvplyvnejších ľudí sveta. Foto N - Tomáš Benedikovič
Wendy Kopp (1967) Je zakladateľkou úspešného programu Teach for America, ktorý začal v roku 1989 a rozšíril sa do 36 krajín sveta. Študovala na Princeton Univerity, má štyri deti a žije v New Yorku. V roku 2008 ju prestížny magazín TIME zaradil medzi sto najvplyvnejších ľudí sveta. Foto N – Tomáš Benedikovič

Wendy Kopp hovorí o tom, ako pomohli odsúvaným deťom z chudobných komunít, a aj o tom, čo môže program Teach for Slovakia znamenať pre Slovensko.

Na Slovensku sa v týchto dňoch začal druhý ročník Teach for Slovakia, v ktorom absolventi idú načas učiť do škôl. Všetko začala Wendy Kopp v Amerike, ktorá stojí za programami Teach for America a Teach for All. Rozšírili sa do sveta – aj k nám.

Ako vám vôbec napadlo založiť Teach for America? Čo bolo pôvodnou myšlienkou?

Ako študentku verejnej politiky ma zarážalo, že sa Amerika považuje za krajinu rovných možností, keď ňou naozaj nie je. Veľmi totiž záleží na tom, do akého prostredia sa človek narodí. To potom predpovedá školské výsledky a neskôr aj život ako taký. Toto som chcela zmeniť. V rovnakom čase mojich rovesníkov začali označovať za generáciu „ja“, naším jediným cieľom malo byť zarobiť čo najviac peňazí, ale mňa to nikdy nelákalo. Nešlo totiž o generačnú otázku.

Bolo to o tom, že investiční bankári robili nábory medzi absolventmi univerzít, klopali nám na dvere a snažili sa nás presvedčiť, aby sme si prácu u nich vyskúšali aspoň na dva roky. Tak sa mi to spojilo a začala som rozmýšľať nad tým, čo keby sme talentovaných absolventov začali rovnako agresívne lákať aj na učenie v chudobných komunitách. A budúci lídri by tak prvé dva roky svojej kariéry nestrávili na Wall Street, ale v školách.

Program, ktorý ste založili pred viac ako 20 rokmi, nakoniec trvá dodnes. Zmenilo sa za tie roky niečo v tom, čo ním chcete dosiahnuť?

Základná myšlienka zostala. Téma vzdelania a rovnosti príležitostí je veľmi komplexný problém a myslíme si, že odpoveď musí byť rovnaká ako pri iných náročných výzvach – treba na to nasadiť našich najlepších ľudí. Čo sa zmenilo, je, že za sebou vidíme výsledky. Zmeny v komunitách, s ktorými sme pracovali, sú totiž úplne reálne.

Video: Takto lákal na Teach for Slovakia šéf slovenského Googlu Rasťo Kulich

Dobrým príkladom je hlavné mesto Washington, kde sme začali pred 25 rokmi a v tom čase tam spomedzi všetkých mestských obvodov v Amerike dosahovali úplne najhoršie výsledky. Bolo to tam dokonca horšie ako v niektorých štvrtiach New Yorku.

Dnes ide o najrýchlejšie sa zlepšujúci obvod v krajine, čo teda nikto nikdy nečakal. Za normálnych okolností by sa tam na univerzitu dostalo asi 5 percent žiakov, teraz je to 40 až 50 percent a všetky dokončia strednú školu. Naozaj nikto nečakal, že niečo takéto je možné, a teraz sa to deje. Nie je to zásluha len nášho programu, no ak by ste z rovnice zobrali všetkých ľudí z Teach for America, vyzeralo by to inak. Náš program totiž absolvovali napríklad poslední dvaja školskí komisári, ktorí na systém dohliadali 11 rokov. Tri štvrtiny ich tímu tvorili naši absolventi. Jeden z piatich riaditeľov škôl prešiel naším programom. Rovnako ako viceprimátor pre vzdelanie, štátny komisár pre vzdelanie či lídri mnohých mimovládok. Všetci z nich podporovali zmenu systému.

Do Teach for America sa však nedostávajú len vyštudovaní pedagógovia, ale aj absolventi iných odborov. Nerozumiem, ako môže povedzme vyštudovaný právnik zlepšiť študijné výsledky žiakov.

Na výbere ľudí, ktorých posielame učiť, si dávame veľmi záležať. Tento rok sme napríklad dostali 44-tisíc žiadostí a z nich sme vybrali zhruba 4400 nových učiteľov. Veľa investujeme aj do ich tréningu a podporujeme ich aj počas toho, ako učia.

Základný tréning však trvá len 5 týždňov. Stačí to?

Viete, vo všeobecnosti sa nevie, ako vlastne trénovať učiteľov na ich kariéru. Aj absolventi pedagogiky často cítia, že po štúdiu na univerzite často nie sú na skutočné učenie pripravení. Nie je to len o piatich týždňoch intenzívneho tréningu, za našimi učiteľmi pravidelne posielame trénerov, ktorí im dávajú spätnú väzbu a debatujú s nimi.

Niektoré štáty majú zavedené merania vplyvu učiteľa na žiakov a ľudia z Teach for America sa vždy držia na horných priečkach. Takže namiesto filozofovania by sme sa mali pozrieť na výsledky, ktoré hovoria jasne. Nehovoriac o tom, že skutočný vplyv spočíva v tom, čo sa deje po dvoch rokoch – dve tretiny z absolventov programu zostávajú pracovať vo vzdelávacom sektore, 20 percent ďalších sa vráti k svojim profesiám, no stále sa zaujímajú o školstvo a vylúčené deti a pomáhajú to meniť. Naším cieľom je vytvoriť lídrov, ktorí neskôr budú hnacím motorom zmien.

Bratislava, 7.7. 2015. CEO Teach for America Wendy Kopp. Foto N - Tomáš Benedikovič
Wendy Kopp: Deťom treba určiť cieľ. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nebolo by však ešte efektívnejšie, ak by ste sa zamerali len na vyštudovaných pedagógov?

Každý rok sa k nám dostanú aj vyštudovaní učitelia, no my hľadáme hlavne ľudí, ktorí vedia preukázať, že sa nestratia ani v extrémne náročnom prostredí, a ktorí majú líderský potenciál. Nesúvisí to teda ani tak s tým, čo študovali, pretože aj absolventi iných odborov možno pôvodne chceli byť učiteľmi, no nakoniec si zvolili inú cestu. Či už pre to, ako sa naša spoločnosť pozerá na učiteľov, alebo pre finančné tlaky, prípadne rodinu. A to je tiež niečo, čo chceme zmeniť, aby sa naozaj výnimoční ľudia nebáli byť učiteľmi.

Aké kvality by podľa vás mal mať dobrý učiteľ?

Môžem hovoriť len v kontexte výučby v extrémne náročných podmienkach. Ak dáte učiteľov do prostredia, ktoré nefunguje pre deti, musia spraviť to, čo robia skutoční lídri. Musia deťom určiť nejaký cieľ, ktorý chcú do roka splniť, a presvedčiť deti, že je to ich misia a že môžu byť úspešní. Musia si teda vybudovať vzťah so svojimi žiakmi a s ich rodičmi. A potom robiť všetko, čo je na to potrebné. Napríklad rozmýšľať nad tým, ako žiakov motivovať, aby prišli skôr a odchádzali neskôr.

To už znie ako komplexná práca s komunitou.

Keďže v marginalizovaných komunitách je mnoho problémov, potrebujeme čo najviac učiteľov, ktorí sú ochotní ísť oveľa ďalej, ako je bežná a tradičná predstava o ich povolaní. Toto, samozrejme, nie je jediné riešenie, ale pre deti, ktoré v takomto prostredí žijú, je to jediná nádej. Oni sami však musia rozmýšľať aj nad tým, ako spraviť systém udržateľným. To je to, čo našich absolventov vedie k tomu, aby sa stali riaditeľmi, aby pracovali na reformách.

A čo by mal byť výsledok učenia? Majú žiaci vedieť len čo najviac faktov a majú sa školy orientovať len na to, aby deti prešli povinnými skúškami?

O tomto často debatujeme aj navzájom v Teach for All a tá debata stále prebieha. Nemyslím si, že na to neexistuje jedna odpoveď. Som si však istá, že toto je úplne základná otázka – čo vlastne chceme dosiahnuť. Všetci o tom musíme rozmýšľať a potom podľa toho konať. Naším hlavným cieľom je dosiahnuť, aby deti mali čo najväčšiu šancu presadiť sa v živote. A snažíme sa z týchto detí spraviť lídrov, ktorí neskôr sami pomôžu svojim komunitám.

Ako je to v Amerike? Uvedomujú si politici a úradníci, že sú isté školy, do ktorých chodia znevýhodnené deti, a že by sa k nim malo pristupovať špeciálne?

Za posledné štvrťstoročie nastala veľká zmena. Keď sme začínali, o tom, že deti z určitého prostredia majú oveľa menšiu šancu byť úspešné, sa ani nehovorilo. Hovorilo sa, že najskôr musíme vyriešiť problém chudoby ako takej, a potom zmeníme aj to, že výsledky vzdelávania sa líšia podľa prostredia. Nikomu nevadilo, že verejné školy v normálnom prostredí dostávajú oveľa viac peňazí ako školy, ktoré pracujú v chudobných štvrtiach. Dnes väčšina štátov financovanie vyrovnala alebo dokonca dávajú do týchto škôl ešte viac peňazí.

Poviem vám príklad – v Teach for America mali dvoch chalanov, ktorí sa k učeniu dostali v našom treťom turnuse a na začiatku sa veľmi trápili. Ale potom sa im podarilo otriasť a zistili, ako sa skutočne dostať k deťom a ako ich úspešne učiť. Bolo to v texaskom Houstone, kde dostali triedu, ktorá na tom bola veľmi veľmi zle. A z nej do konca roka spravili triedu, ktorá excelovala na plnej čiare. Potom prišli s myšlienkou, že založia celú školu, kde by učili týmto spôsobom. Podarilo sa im o tom presvedčiť aj úradníkov a dnes majú školy nielen v Houstone, ale aj New Yorku.

Tieto školy spravili niečo, o čo sa predtým v Spojených štátoch nikto nepokúsil. Začali učiť piatakov, ktorí boli na úrovni druhákov. Keď tie deti boli v ôsmej triede, patrili medzi najlepších v celom meste. Dnes je takých škol 160 – a nielen v Amerike.

Tento prístup je iný v tom, že väčšina škôl sa nesnaží motivovať deti, aby rozmýšľali a zmenili svoju životnú cestu. Tieto školy však majú oveľa aktivistickejší prístup – chcú zmeniť cestu, akou sa deti môžu vydať.

Bratislava, 7.7. 2015. CEO Teach for America Wendy Kopp. Foto N - Tomáš Benedikovič
CEO Teach for America Wendy Kopp. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je podľa vás fér dávať deti z rozdielnych ekonomických skupín do jednej triedy v mene rovnosti a rovného prístupu?

V Amerike je veľa detí segregovaných a debata o tom, či je lepšie mať školy podľa ekonomickej výkonnosti rodín alebo nie, stále prebieha. Sú tu teda aj hlasy za to, aby sme zakladali ďalšie segregované školy, aby sa tam mohli zameriavať na potreby detí, ktoré to potrebujú, a aj výskumy ukazujú, že to tak môže fungovať. Dvadsať percent našich detí žije pod hranicou chudoby a mnoho ďalších je tesne nad ňou a tie rozdiely sú neuveriteľné – len 8 percent z týchto detí získa univerzitný titul, v porovnaní s 80 percentami detí, ktoré pochádzajú zo zabezpečených rodín. A v Amerike je univerzitný titul naozaj cestou, ako sa dostať z nekonečného cyklu chudoby. Veľa ľudí dnes teda hovorí, že ak už poznáme systém, ako pomôcť deťom zo znevýhodnených komunít, jednoducho vybudujme čo najviac takýchto škôl. A nechajme deti z bohatších rodín, nech sa postarajú samy o seba.

Pýtam sa preto, lebo podobný problém riešime aj na Slovensku. Náš Ústavný súd pred pár rokmi rozhodol, že segregácia detí je neprípustná. Na Slovensku pritom máme veľmi veľa detí z chudobných osád, ktoré dosahujú priepastné rozdiely vo výkonnosti v porovnaní s inými deťmi. Často napríklad nehovoria ani po slovensky. Ak však má byť naším cieľom pomôcť deťom dostať sa z tohto prostredia a uniknúť chudobe, sú segregované triedy či školy naozaj zlým riešením?

Myslím si, že na to nepotrebujete segregáciu, musíte si však uvedomiť, že niektoré deti čelia špeciálnym problémom a že im musíte pomôcť, aby dosahovali rovnaké výsledky ako iní žiaci. Výskumy podporujú oba prístupy, deti môžu mať výhody aj v integrovaných triedach, ale musíte to robiť poriadne. Vo svete existujú školy, ktorým sa to podarilo, ale takých je veľmi málo. Na rozdiel od segregovaných škôl.

Neviem, ako je to u vás, ale v Amerike bol veľkým prínosom tlak na transparentnosť. Školy dnes musia mať podrobné štatistiky nielen o tom, ako sa ich žiakom darí celkovo, ale aj o tom, ako sa darí jednotlivým skupinám. Tak sme zistili oveľa viac o nerovnostiach, ktoré systém a jednotlivé školy vytvárajú. A potom nezáleží, či je škola segregovaná alebo integrovaná, cieľom je pomôcť deťom, ktoré to naozaj potrebujú.

Má vôbec zmysel posielať mladých profesionálov do škôl, ak aj tak musia pracovať v prostredí, ktoré poriadne nefunguje a kde hrozí, že nič nedosiahnu?

Toto je úplne kľúčové. Od našich ľudí totiž potrebujeme, aby na vlastnej koži skúsili, čo dnes znamená učiť v náročnom prostredí. Naše skúsenosti hovoria, že títo ľudia sú veľmi často zhrození, keď vidia, ako veci fungujú. To ich vedie k tomu, že rozmýšľajú, ako to zmeniť. A tak v podstate produkujeme „agentov zmeny“.

Zúčastnili sa vášho programu už aj bývalí žiaci, ktorých kedysi učili ľudia z Teach for America?

Áno, nedávno sme prekročili číslo 500.

Čo si o programe myslia samotní učitelia na školách?

Čím bližšie sa k nim dostaneme, tým väčšiu podporu nám vyjadrujú. Aj oni totiž vedia, že niečo sa musí zmeniť. Našimi najväčšími podporovateľmi sú teda práve riaditelia a učitelia z týchto škôl, ktorí už spoznali našich ľudí a uvedomili si, že sa naozaj snažia, berú to ako záväzok a pripomínajú im ich samých a to, prečo sa stali učiteľmi.

Netvrdíme, že naši učitelia za dva roky zmenia svet. Čakáme len to, že sa pripoja k ďalším, ktorí sú ochotní spraviť pre vzdelanie detí viac, a že sa budú snažiť, aby aj znevýhodnené deti dostali možnosť žiť slušný život. A že tiež budeme produkovať ľudí, ktorí neskôr zmenia systém ako taký. Akúsi systémovú nerovnosť totiž určite nevyriešime len z našich tried.

Teraz najčítanejšie