Denník N

Vždy vedel, kde má stáť. Krzysztof Penderecki bol avantgardista, ktorého nepoznajú len znalci

Krzystof Penderecki (23. 11. 1933 – 29. 3. 2020) na archívnej snímke počas návštevy Slovenska v rámci projektu Košice - EHMK 2013. Foto - TASR
Krzystof Penderecki (23. 11. 1933 – 29. 3. 2020) na archívnej snímke počas návštevy Slovenska v rámci projektu Košice – EHMK 2013. Foto – TASR

Dnes ráno doma v Krakove po dlhej chorobe vo veku 86 rokov zomrel poľský skladateľ a dirigent Krzysztof Penderecki. Bol posledným z generácie zakladateľov takzvanej novej poľskej školy, jedného z najvýraznejších smerov hudby 20. storočia.

„Všetko, čo ma zaujíma, je oslobodenie zvuku nad rámec tradície,“ vyhlásil ako začínajúci autor a začal to hneď naplňovať. Už vtedy bolo jasné, že je tu výrazná osobnosť. V roku 1959 dostal v skladateľskej súťaži naraz všetky tri hlavné ceny a po uvedení diela Strofy na medzinárodnom festivale Varšavská jeseň sa začala jeho tvorba hrávať aj v zahraničí.

Okrem kompozície študoval aj hru na husle. Tento nástroj ho fascinoval už od detstva a práve pre sláčiky napísal aj skladbu, ktorá ho prvýkrát preslávila. Pôvodne sa volala 8’37, no premenoval ju na Ofiarom Hiroszimy (Obetiam Hirošimy). Tento žalospev bol všetkým iným než zvukom tradičného sláčikového orchestra a zvukom oficiálneho socialistického realizmu – drsné akordy a zvukové experimenty mu priniesli uznanie avantgardného umelca známeho po celom svete. Stal sa však hrávaným nielen v úzkom kruhu znalcov, jeho tvorbu poznajú aj mnohí ľudia úplne mimo hudobnej scény, znela v niekoľkých známych filmoch.

Podobne ako ďalší z kľúčových autorov druhej polovice 20. storočia Arvo Pärt, aj Penderecki po radikálnych začiatkoch časom svoju poetiku pretvoril do prístupnejšieho jazyka. Tento obrat komentoval slovami: „My skladatelia avantgardy šesťdesiatych rokov sme sa zriekli všetkých akordov, ktoré znejú príjemne, a melódie, pretože inak by nás

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie