Jana Močková
Možno ste to minulý týždeň zachytili v rádiu, kde počas dňa hrajú pesničky na želanie: „Tu sú stolári z Nitrianskej Blatnice. Žehlíme a skladáme rúška. To teraz treba, tak to robíme,“ ozvalo sa v éteri.
Do rádia zavolal Dušan, lebo chcel potešiť kolegov, chalanov zo zmeny. Aj teraz má v rukách žehličku a za ušami mu nahlas vyhráva rádio. O tretej popoludní by už za bežných okolností išiel domov, ale nič nie je posledné týždne ako bežne.
Toto je príbeh jednej z mnohých firiem, ktoré počas uplynulých dní otočili svoju výrobu a šijú rúška. Majú na to dva dobré dôvody. Chcú pomôcť. A chcú prežiť.
Dva dni a dve noci
„Prišiel som v pondelok ráno do roboty a Samo mi hovorí: Zastavil som čalúnnictvo. Neveril som. Čo si sa zbláznil? Ani si sa neporadil?“ rekapituluje uplynulé dni František Krošlák.
Rodinnú nábytkáreň založil pred tridsiatimi rokmi. Pred troma rokmi odišiel do dôchodku a vedenie firmy prenechal synovi Samuelovi. „Až potom mi to došlo. Urobil vynikajúce rozhodnutie. Zákazníci to pochopili a bolo treba konať hneď, každý ďalší deň by bolo neskoro,“ dodáva majiteľ firmy, ktorá zamestnáva 140 ľudí z Nitrianskej Blatnice a okolitých dedín.
Riadenie firmy síce odovzdal, no teraz je späť v robote každý deň. Má to totiž zrátané. Milión kusov nábytku, ktoré za tie roky vyrobili a vyviezli, dane, ktoré zaplatili, ale aj všetky aktuálne mzdy, odvody a prevádzku. „Ak by sme nič nevymysleli a ak nám aj štát nepomôže, o tri mesiace môžeme streliť šampanské a je šlus. Po tridsiatich rokoch. A to by mi bolo strašne ľúto,“ dodáva.
Na stole je balík bielych bavlnených rúšok s farebnými šnúrkami, ktorých teraz dokážu ušiť takmer 10-tisíc denne. Prvý strih urobili spontánne v dielni krajčírky, ktoré inak šijú poťahy na sedacie súpravy a kreslá, pre vlastnú potrebu firmy. Potom prišiel dopyt z okolitých obcí, a to bol posledný signál, aby sa pustili do šitia rúšok naplno. Dnes chodia objednávky od firiem aj od zdravotníkov. „Teraz robíme už asi druhú alebo tretiu verziu, na dizajnový proces na začiatku nebol veľmi čas, ale teraz už pripravujeme aj sofistikovanejšiu podobu a robíme aj rúška pre deti. Zamerať sa chceme na komfortné, opakovane použiteľné rúška na celodenné nosenie,“ hovorí Samuel Krošlák.
V prvých dňoch to bol podľa neho totálny chaos, najmä ak ide o materiál. Na sklade síce majú kopec látok, ale čalúnnických, a teda úplne nepoužiteľných pre rúška. Zohnať obyčajnú bavlnu a gumičky bol manažérsky výkon roka, ale podarilo sa.
A potom prišlo na zamestnancov: prípravárov, stolárov, lepičov, krajčírky, baličov aj expedientov. V priebehu dvoch dní a dvoch nocí ich čakala nová práca.
My sme tu zvyknutí robiť
„Toto je ako vojnový stav a my sa musíme prispôsobiť a robiť to, čo je treba,“ hovorí Dušan. Že po štrnástich rokoch vymenil stolárčinu za strihanie gumičiek a žehlenie, mu vôbec neprekáža. Ba dokonca si pochvaľuje, že je to pohodová robota.
Okolo neho stojí za stolom ďalších zo dvanásť chlapov, všetci robia to isté: strihajú gumičky, skladajú látku a žehlia. Že sú stolári, aj tak nezaprú. Aby nemuseli každú gumičku odmerať, z kusov preglejky si vyrobili šablónu a rýchlejšie im to odsýpa.
Uprostred stola stojí Ivan a na prvý pohľad sa javí, že to tu má pod palcom, hoci tiež strihá gumičky, žehlí a skladá. Po chvíli rozhovoru vysvitne, že naozaj – je to majster stolárskej dielne. Keď prišlo rozhodnutie šiť rúška, nepochyboval, že to ako firma zvládnu. „Je tu kopa ľudí ako ja a my sme tu zvyknutí robiť. Nikto nefrflal ani chvíľu, ľudia majú úvery, a kým máme robotu a sme zdraví, tak môžeme byť len radi. A sme hrdí na Samuela, že takúto robotu zohnal,“ hovorí Ivan. U Krošlákovcov robí devätnásť rokov.
Doma má ženu a dve malé deti, pomaly si svojpomocne opravuje dom a mal by teda čo robiť aj tam, ale tiež sa prispôsobil a chodí namiesto bežnej rannej na popoludňajšiu zmenu. Tú museli pridať. Krajčírok je vo firme menej a aby zvýšili výrobu, chlapi robia všetky prípravné práce ráno aj popoludní.
Ani Dušan, ktorý nechal chalanom zahrať v rádiu, sa nesťažuje. Jasné, že doma nežehlí, iba ak by ho prinútili, ale uvarí, aj okná vraj umyje, pravidelne chodí darovať krv a je aj členom dobrovoľných hasičov. V zime je z neho miestny Mikuláš, v lete zas Indián, a keď spustí, chlapi okolo sa len smejú. „Kde treba, tam idem. A teraz si treba pomáhať. Teraz sa ukáže, kto má srdce otvorené. Lebo to vidno hneď, ľudia sú vyľakaní, príde kamionista a ani mu cestu neukážu, lebo sa boja. Ale tak to nemôže byť, musíme ukázať ľudskosť. Až keď stratíme tú, stratíme všetko,“ hovorí a popri tom svižne žehlí jeden kus látky za druhým.
Oproti nemu stojí starší pán, Jozef, tiež žehlí ako treba, ale keď začne rozprávať o stolárčine, je jasné, že už sa mu cnie. „To je robota, ktorá ma naozaj baví, o chvíľu to bude osemnásť rokov, čo to robím a mám to naozaj rád,“ hovorí a verí, že čoskoro tu budú opäť robiť aj sedačky.
Podobne ako všetci ostatní, je rád, že chodí do práce, aj keď stále počúva, ako ľudí vyzývajú ostať doma. „Snažím sa dávať si veľký pozor, samozrejme, že obavy mám. Mám doma manželku, ktorá je na invalidnom dôchodku, lebo je chorá na srdce. Preto sa bojím, aby som k nej domov niečo nedoniesol, aj bránku za sebou zamykám, aby nikto cudzí zbytočne nechodil k dverám, ale zas – príjem mať musíme, inak to nejde.“
Kto by sa nebál, každý sa bojí
Vo vedľajšej hale rádio nepočuť, iba pravidelný zvuk šijacích strojov. Idú od rána od piatej. Teraz sú skoro tri popoludní, ranná zmena sa tak o chvíľu končí. Mnohé z 25 žien a mužov, ktorí tu celý deň šili rúška, však prídu domov a neraz opäť sadnú za stroj.
„Treba vytiahnuť staré látky a šiť. Doma som pošila rúška celej rodine, ale aj pre pol dediny,“ hovorí Zuzana. Má dve dospelé dcéry a do tejto firmy dochádza z neďalekých Veľkých Ripnian už dvadsaťpäť rokov. Keby nebola spokojná, vraj by tu nebola. „Teraz bolo naokolo veľa roboty, človek si mohol vyberať, ale tu je dobre,“ hovorí.
Keď sa však začali zatvárať hranice, nebolo im všetko jedno. Deväťdesiatosem percent všetkého nábytku, čo vyrobia, ide na trhy mimo Slovenska. Keď ich nahradili výrobou rúšok, na chvíľu sa im uľavilo. „Keby mal štát rúška pre všetkých, my by sme nemali robotu. Takto je to hádam aj lepšie, veď my urobíme, čo treba,“ hovorí Zuzana.
Rovnako to vidí aj Anna. Zhodou okolností tu tiež robí dvadsaťpäť rokov. „Tento týždeň by som mala výročie.“ Na oslavy však teraz nie je čas. Nič nie je isté. „Roboty sme mali dosť, všetko sme teraz odložili, ale čo bude potom, to nikto netuší,“ hovorí.
Šiť veľké kusy poťahov na sedačky je náročné, bavlnené rúška jej idú rýchlejšie pod rukami, ale od piatej rána už má každý dosť. „Postavili sme sa k tomu zodpovedne, lebo vidíme, ako dobre sa k tomu postavil náš šéf a že sa dokázal vynájsť v tejto situácii. A my sme radi, aj keď sa narobíme, lebo takto aspoň môžeme pomôcť – aj sami sebe, aj druhým, ktorí rúška potrebujú,“ hovorí Anna.
Ona doma pošila rúška aj pre susedov a najmä starých ľudí, čo bývajú v okolí, aby mali aj do rezervy. Jednou z nich je aj jej mama, má 89 rokov. „Bojím sa, čoby som sa nebála, každý sa bojí. Máme aj vnúčence, ale nechodíme teraz ani za nimi, tak je to dosť smutné, ale je dobré, ako sa na to dbá a že si aj tu všetci dávame pozor.“
Pri vstupe do firmy merajú teplotu každému zamestnancovi už niekoľko dní. Rúška sú samozrejmosť. Začali s tým ešte skôr, než by to ktosi nariadil. Vedia totiž, že ak by bol ktosi medzi nimi infikovaný, skončili by všetci v karanténe.
„Občas bývajú situácie všelijaké, ale teraz treba držať pokope a byť súdržní,“ hovorí Anna a krúti hlavou, keď sa pýtam, či už niekedy videla toľko mužov so žehličkami v rukách. „Veru nie, ale sú super. Veľmi sa snažia, určite to doma bežne nerobia, ale perfektne sa k tomu postavili. Občas sa im stane, že asi pridržia žehličku o čosi dlhšie, ale to im musíme odpustiť, sú zlatí,“ dodáva so smiechom.
Prepúšťať nechcú, čakajú na opatrenia štátu
Rúška chcú v nábytkárskej firme Krošlák robiť tak dlho, ako po nich bude dopyt. O dva týždne plánujú paralelne spustiť aj čalúnnictvo a dokončiť objednávky, ktorých dostávajú najviac v zime.
Druhá časť výroby orientovaná na kovový nábytok zatiaľ ako-tak funguje v rámci dlhodobých zákaziek, ale to všetko môže byť len otázkou času. Väčšina materiálov prichádza do Nitrianskej Blatnice spoza hraníc. A tam je aj trh odbytu kovovýroby: Nemecko, Rakúsko a Švajčiarsko. Čalúnený nábytok putuje okrem Beneluxu, Francúzska, Švajčiarska a Dánska aj do Ruska.
„Iba dve percentá z toho, čo vyrobíme, ostávajú na slovenskom či českom trhu. Pred dvoma týždňami mala byť aj regionálne významná výstava nábytku v Nitre, na ktorú chodí okolo 80-tisíc ľudí. Všetko sme mali nainštalované, expozícia bola hotová, tri dni pred začiatkom sa však celý veľtrh zrušil,“ hovorí Samuel Krošlák.
Vláde nemá chuť odkazovať, čo presne by mali urobiť, skôr kedy. „Chceme sa vyhnúť prepúšťaniu a aj tomu, aby sme pracovníkom zo dňa na deň hovorili, či ešte majú prísť alebo nie. Potrebujeme systematické riešenie. Títo ľudia chápu, čo sa deje, boja sa o prácu, robiť chcú, ale vedia sa aj dohodnúť a my tiež. Len zo strany štátu potrebujeme väčšiu pružnosť,“ dodáva.
Jeho otec už nejednu krízu s firmou zažil. Aj situáciu, keď im pred rokmi na komplet zhorela výrobná hala. „Som optimista, ale to, čo sa deje, beriem s obrovskou pokorou. Počúvam okolo seba aj také reči, ako na nás prišiel boží trest a že sa máme umravniť. My sme nikdy nič neprivatizovali a nikomu nič za tie roky nedlžíme. Podnikáme, držíme sa zákonov a zarábame, aby sme platili ľudí. Ak ich udržíme, to bude bomba. Ja si tých ľudí vážim, a to tam, prosím, napíšte,“ hovorí František Krošlák.
Pri odchode sa s nami lúči už len vrátnik, čo nám pri vstupe odmeral teplotu. Krajčírky sú už doma, chlapi v dielni ďalej žehlia, strihajú a všetci spolu čakajú, čo bude o týždeň a čo o mesiac. V malej dedine panuje ticho.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
