Denník N

Mali sa vrátiť do ruskej domoviny, uvideli chudobu a zaostalosť. Príbeh bádateľky sovietskych lágrov

Novinárka Jekaterina Kuznecovová v mestečku Aktas, priamo na mieste bývalého stalinistického lágra. Foto - Peter Juščák
Novinárka Jekaterina Kuznecovová v mestečku Aktas, priamo na mieste bývalého stalinistického lágra. Foto – Peter Juščák

Novinárka Jekaterina Kuznecovová sa nebála písať o stalinistických lágroch ešte za komunizmu.

Jekaterina Borisovna Kuznecovová, významná novinárka, publicistka a bádateľka sovietskych lágrov v Kazachstane. Celý svoj profesionálny život pôsobila v Karagande. Ako jedna z prvých začala odkrývať stalinské zločiny v Kazachstane, predovšetkým v tábore nútených prác Karlág. Napísala o tom množstvo článkov a viacero kníh. Pochádza z ruskej rodiny diplomatov. Jej starý otec bol absolventom Právnickej fakulty a Fakulty orientálnych jazykov na Petrohradskej univerzite. Bol známy diplomat, orientalista a sinológ, spracoval prvý rusko-čínsky a čínsko-ruský slovník, ktorý vyšiel v predrevolučnom Rusku. Bol generálnym konzulom Ruska v Číne. Jej otec sa narodil v Číne, hovoril plynule po anglicky a po čínsky, tam sa mu narodila dcéra a syn. V roku 1954 sa spolu s rodinou presťahoval do Sovietskeho zväzu.

Narodili ste sa v Číne, prežili ste tam detstvo a tam ste dostali prvé vzdelanie. Aká je história vašej rodiny a čo ju dostalo do Sovietskeho zväzu, krajiny s odlišnou históriou a kultúrou?

Narodila som sa v čínskom prístavnom meste Daliane, rovnako ako aj môj otec. Hovoril plynule po anglicky a po čínsky a v čase, keď som sa narodila, pracoval v americkej spoločnosti Rockefeller Standard Oil Company. S mojou matkou sa stretli v roku 1937 v Daliane. Bola dcérou ruského dôstojníka, narodila sa v roku 1909 v Rusku. V revolučných časoch sa jej rodina odmietla podrobiť boľševikom, preto odišli do Vladivostoku a odtiaľ do Číny. Spolu s bratom sme vyrastali vo veľmi dobrých podmienkach, v dobromyseľnej rodine a v príjemnej krajine. Od detstva som hovorila plynule po čínsky, mala som čínsku opatrovateľku, no učila som sa aj po anglicky. Detstvo bolo najšťastnejším obdobím v mojom dlhom živote, mali sme dostatok všetkého, o čom deti v Sovietskom zväze nemohli ani len snívať. Dalian je veľké a krásne mesto na brehu Žltého mora, podnebie je teplé, vlhké, má jasné a hlboké more a veľa zelene. Číňania sú dobromyseľní a úctiví ľudia, a ak človek pozná ich jazyk, potom sú dvojnásobne priateľskí. Náš otec tam bol vysoko rešpektovaný.

To bol začiatok. Spokojné detstvo, ktoré v človeku formuje základy jeho budúceho duchovného sveta. Potom však nastal zlom, čínska idyla sa zmenila a zmenil sa aj život vašej rodiny. 

Zlom nastal po japonskom útoku na Pearl Harbor v roku 1941. Vtedy americká spoločnosť Rockefeller musela opustiť Mandžusko a otec ostal bez práce. Zamestnal sa v čínskej továrni, lenže v roku 1945 vstúpili do Mandžuska sovietski vojaci a obsadili ho. Tento stav trval až do roku 1964. Otec si našiel prácu v sovietskej exportnej firme ako prekladateľ a potom pôsobil na oddelení ministerstva zahraničného obchodu Číny v Daliane. Spolu s bratom sme študovali na sovietskej škole zriadenej Ministerstvom školstva ZSSR a získali sme pomerne kvalitné stredoškolské vzdelanie.

Rok 1954 priniesol našej rodine ďalší zlom. Chruščov v tom čase na základe medzinárodných dohôd vrátil Východnú čínsku železničnú trať Číne a postupne začal sťahovať sovietskych vojakov z Mandžuska. Zároveň vyzval všetkých Rusov aj sovietskych občanov žijúcich v zahraničí, aby sa vrátili do Sovietskeho zväzu, na „neobjavenú panenskú zem“, ktorú on náhle objavil v krajine. Rozhodnutie sovietskej vlády o repatriácii sovietskych občanov žijúcich v zahraničí našlo medzi emigrantmi veľkú odozvu. Výzvy na návrat boli vyvesené na sovietskych konzulátoch a veľvyslanectvách a bývalí emigranti sa ako drobné potôčiky zlievali do riek, ktoré postupne smerovali do pôvodnej vlasti. Boli to porevoluční emigranti z tzv. prvej vlny, ich dospelé deti a ich vnuci. Vlasť priťahovala, pozývala, lákala a sľubovala, široko otvárala dvere… Náš otec ju vypočul a rozhodol sa pre návrat do krajiny svojich predkov, aby zabezpečil deťom domov, ako bol vtedy povedal. Tak sme prišli na tú sovietsku celinu, do nádhernej krajiny plnej divov, a až tam sa nám otvorila „priepasť plná hviezd“, ako raz napísal ktorýsi básnik.

Kuznecovová na zvyškoch obávaného lágra v Spassku. Foto – Peter Juščák

Aký to bol návrat pre rodinu, ktorá s pôvodnou vlasťou takmer stratila kontakt a o nových pomeroch toho veľa nevedela? 

Návrat do tajomnej krajiny sme spolu s bratom prijali s bezstarostnou veselosťou. Konečne uvidíme našu pravú vlasť! Číňania sa s nami lúčili s úctou, množstvom kvetov, dobrými želaniami… Nasadli sme do Pullmannovho komfortného vagóna a viezli sme sa do stanice Mandžusko. Na hranici vymieňali podvozky, potom bola pasová kontrola, v polovici augusta už poletoval ľahký sniežik. Hlásila sa Sibír… Bolo to pre nás zvláštne. Na staniciach sa okolo kipjatku (kipjatok – vriaca voda na čaj – pozn. aut.) tlačili tetky so sivými tvárami, všetky boli v prešívaných bundách a šatkách rovnaké, predávali po jednom varené zemiaky alebo smažené ryby. Videli sme neoholených mrzutých mužov v plátenných čižmách, v rovnakých sivých prešívaných bundách. Prekvapene si nás obzerali a tipovali, či nie sme väzňami. Odkiaľ tak prichádzame? Z Číny? Dobrovoľne? V ich očiach bolo vidieť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie