Denník N

Dobrá správa z éry epidémie: rodí sa globálne vedomie

Osamelosť v New Yorku. - TASR/AP
Osamelosť v New Yorku. – TASR/AP

Nikdy v dejinách nebola skúsenosť odlúčenia, samoty a strachu z budúcnosti taká univerzálna ako dnes.

Spisovateľ Paolo Giordano už dva týždne nevyšiel z bytu v Ríme. Naposledy sa chcel ísť prebehnúť do parku, išiel tam pešo okolo Kolosea, kde nestretol živú dušu okrem policajnej hliadky, ktorá na neho zatrúbila. Vrátil sa teda domov.

„Žijeme v budúcnosti pandémie,“ píše. Táto budúcnosť prišla do Talianska z Číny, dnes už dorazila do New Yorku, inde sa ešte len rysuje na obzore. Jedným z detailov takej budúcnosti sú videá Talianov spievajúcich na balkónoch. Tá už je tam minulosťou, v Taliansku zavládlo depresívne ticho.

Všade to je alebo bude rovnaké: „Našou najväčšou chybou bolo, že sme neporozumeli času,“ píše Giordano. Všetci reagovali neskoro, lebo neverili, že epidémia ich dostihne. „Mali by sme pochopiť, že každý z nás, nech sme kdekoľvek, sa ocitáme len na rôznej časovej osi toho istého príbehu,“ píše.

Giordanov text je jeden z mnohých, ktoré som v posledných dňoch prečítal v rôznych svetových médiách. The New York Review of Books napríklad publikuje nekončiacu sériu záznamov ľudí z celého sveta.

Všetky tieto záznamy sa na seba podobajú ako vajce vajcu, hoci každý je zároveň jedinečný. Nikdy predtým nebola skúsenosť odlúčenia, samoty a strachu z budúcnosti taká univerzálna ako dnes.

Počas dávnych epidémií vrátane španielskej chrípky nebolo ľudstvo prepojené internetom a každá komunita ich prežívala zvlášť. Svetové vojny zasa ľudstvo rozdeľovali na bojujúce strany a navyše sa v rôznych kútoch sveta prejavovali rôzne.

Nie je vôbec jasné, čo si s touto novou skúsenosťou ľudstvo počne, ale je zrejmé, že v týchto týždňoch sa na pozadí lokálneho prežívania tvorí globálne vedomie, o ktorom mnohí snívali už dávno. A je isté, že svet sa vďaka tomuto novému vedomiu zmení.

Preľudnené byty a vyľudnené ulice

Dominique Eddéová žije v Bejrúte, ktorý zažil mnoho vojen. Jej priateľka jej po telefóne opisuje rozdiel medzi epidémiou a vojnou: „Ochorieť je ľudské, zabíjať iných ľudí je neľudské. Počas epidémie sa ľudia snažia zabrániť smrti. To vo vojne nikto nerobí.“

Nilanjana Royová žije v Indii, kde bola vyhlásená totálna karanténa. Pozerá sa zo svojho bytu na Dillí a po prvý raz počuje vtáky, ktorých spev predtým zanikal v hluku mesta. Je jar. „Hľadím na tú neuveriteľnú krásu kvetov a už cítim budúci smútok, ktorý budeme prežívať zo straty blízkych.“

Ale do spoločnej skúsenosti fyzickej odlúčenosti, rozhovorov po telefóne alebo cez internet, do zážitku z preľudnených bytov a vyľudnených ulíc sa do nášho vedomia zarezáva ešte jeden dramatický paradox: naše odovzdané vyčkávanie v bytoch je v ostrom rozpore s hektickým životom tých, čo nás zachraňujú.

Pre zvuk New Yorku bol vždy typický hluk áut, do ktorého sa občas zamiešalo húkanie záchranky. Dnes stíchnutým a prázdnym mestom jačia záchranky bez prestávky a sú to jediné, čo je počuť. Počet núdzových volaní sa už vyrovnal počtu, ktorý mesto zažilo 11. septembra 2001 po teroristickom útoku na dvojičky.

„Som vydesený a neviem, či to prežijem,“ hovorí Phil Suarez, 26-ročný záchranár v New Yorku. Zachraňujú životy iných, ale sami zomierajú na nákazu. Jeden záchranár nechal svoju manželku, zdravotnú sestru, ležať v posteli s horúčkou, lebo musel ísť do práce. Keď sa vrátil, už nežila.

Nová skúsenosť

Lenže oba druhy bytia – to pasívne v karanténe aj to aktívne v ochrane života – vyjadrujú ten istý typ zodpovednosti voči druhým, ktorá je sprevádzaná nevídanou spoločenskou solidaritou a ochotou pomáhať. Keby nebolo epidémie, mohli by sme si povedať, že sa napĺňa utopická idea o altruistickom spoločenstve.

Vynorila sa dôvera, ktorej prieskumy verejnej mienky predpovedali postupný zánik a najmä Slovensko patrilo ku krajinám s jej najnižšou mierou. Odrazu dôverujú ľudia vláde aj sebe navzájom. Je to pre celé generácie úplne nová skúsenosť – ak nepočítame november 1989, ktorý však bol len krátkou epizódou v ére cynizmu.

Na rozdiel od Novembra však táto nová skúsenosť nemusí byť zabudnutá ani po opadnutí epidémie, lebo je príliš formatívna a príliš masová. Nevieme, ako zmení našu spoločnosť, ale je dosť možné, že k lepšiemu.

Ku všetkým týmto novým skúsenostiam, ktoré prebúdzajú k životu globálne vedomie, však ešte priraďme jednu, na ktorú nesmieme zabudnúť. Nemalo by to byť prekvapením, ale napriek tomu je vždy znovu šokujúce, koľko ľudí uprostred tejto spoločenskej traumy otvorene a surovo hlása egoizmus a nenávisť.

Bolo by mrhaním slov ich menovať, musíme však prijať mrazivé poznanie, že zlo nezaniká ani v takejto situácii, naopak, prejavuje sa ešte zreteľnejšie. Musíme toto poznanie prijať a pochopiť, že koronavírus nie je jediný náš nepriateľ, ktorý ohrozuje naše životy aj spoločnosť. Sú ním aj zlí ľudia.

Koronavírus

  • 1515 (+2) nakazených | 1327 (+5) vyliečených | 28 úmrtí (+0) | 163362 testov (+2839) – stav k 26.5.
  • kĺzavý medián dnes môže klesnúť na 0, ak za stredu nepribudnú prípady mimo karantény
  • Európska komisia chce poskytnúť na pomoc po kríze pre členské krajiny 750 miliárd eur
  • v USA už počet obetí COVID-19 presiahol 100-tisíc
  • 3. júna otvoria všetky vnútorné športoviská a začne sa s uvoľňovaním opatrení v DSS
  • od stredy je možné ísť do 8 krajín bez povinnosti karantény pri návrate do 48 hodín

Komentáre

Teraz najčítanejšie