Denník N

Zrazu je to všetko naozaj

Na Matterhorne premietali výzvu, aby ľudia ostali doma, aj slovo nádej. Švajčiarsko patrí medzi európske štáty, ktoré koronavírus zasiahol najviac. Foto - TASR/AP
Na Matterhorne premietali výzvu, aby ľudia ostali doma, aj slovo nádej. Švajčiarsko patrí medzi európske štáty, ktoré koronavírus zasiahol najviac. Foto – TASR/AP

Je tu zvláštna nádej, že sú možné aj veci, ktoré boli ešte prednedávnom nepredstaviteľné.

Autor je spisovateľ

Možno sme sa mali niečo naučiť. A možno sme sa to už (trochu) aj naučili. Možnože sme sa naučili báť sa o svojich blízkych, ktorí nie sú samozrejmí. Alebo báť sa o nich ešte trochu viac ako doteraz. Naši blízki sú krehkí, neunesú všetko.

Ak už nič iné, možno sme sa mali naozaj naučiť práve to. Je to správne. O blízkych by sme sa mali strachovať. Na blízkych by nám malo záležať. Lenže… Každý je niekoho blízky! A to by sme sa mali naučiť tiež.

Zrazu dokážeme pochopiť zraniteľnosť zraniteľných a urobiť všetko pre to, aby sme ich ochránili. Možno práve teraz spoznávame skutočnú hodnotu života. Možno začíname rozumieť zodpovednosti a naraz vidíme aj jej dobré účinky. (Ale zároveň vidíme aj to, čo spôsobí nezodpovednosť…)

Prepli sme sa do módu „keď bude PO-TOM“, a čakáme. Keď bude PO TOM, vrátime sa k normálnej práci, k normálnemu životu, k starým známym rutinám. Keď bude PO TOM – k tomu sa teraz upíname. No zrazu je celkom namieste otázka, či ešte uvidíme svojich blízkych na opačnom konci republiky. Či sa ešte stretneme. A vôbec to nie je len replika z nejakého melodramatického filmu. O všetkom takom sme zatiaľ len čítali, počuli, videli sme to v kine. Ako sa ľuďom stráca zem pod nohami. Ako sa strácajú po stovkách a po tisíckach samotní ľudia. Blízki. Aj bližší. A zrazu je to všetko naozaj.

Všetci sme krehkí. A teraz obzvlášť. Sme krehkí a náchylní báť sa viac ako inokedy. Sme náchylní panikáriť. Sme náchylní nenávidieť. Je to veľká skúška toho, čo sme sa v živote naučili. A zároveň teraz môžeme presne vidieť, kedy sme sa zo školy uliali.

Zľakli sme sa prázdnoty. Zľakli sme sa, že ak teraz ľudstvo nadobro zmizne, nikomu to nebude prekážať. Nikto si to ani nevšimne. Nie sme nikoho blízki. Máme len nepriateľov, ktorých sme si vytvorili sami a zároveň sami sme si najväčším nepriateľom. Sme len blchy v kožuchu tejto planéty, tejto trpezlivej planéty, ktorá tisíce rokov znáša čoraz silnejšie svrbenie spôsobené ľudským druhom. No už vidí, že to takto ďalej nepôjde. Vidí, že niečo musí urobiť. Škrupinka, na ktorej sme žili, sa ukázala byť tenšia a krehkejšia, než sme si mysleli. Tá škrupinka, ku ktorej sme sa správali ako k nezničiteľnej. A náhle vidíme, že praskne oveľa ľahšie. Že neznesie naše ťažké kroky. Že nás viac neunesie.

Ale je tu zvláštna nádej.

Zrazu sú možné aj veci, ktoré boli ešte prednedávnom nepredstaviteľné. Zrazu sa dejú veci, ktoré boli ešte včera nemožné. Mení sa celý svet, ten nesmierny nemenný monolit. A hoci v neľahkej situácii, mení sa k lepšiemu. Cítiť to vo vzduchu. Vidieť to. Dokonca to aj počuť. Veci, ktoré hovorilo pre mnohých príliš malé dievča v žltom pršiplášti, teraz diktuje niekto ešte oveľa-oveľa menší. Jeho veľkosť vyjadrujeme v nanometroch. („No one is too small to make a difference…“)

Keď bude PO TOM… Naozaj bude všetko ako predtým? A nebolo by možno lepšie, keby PO TOM bolo celkom inak?

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie