Denník N

Súdom vypadol zrak, eštebáci sú dôveryhodní, ich dokumenty už nie

Dať za pravdu chlapom, čo prisahali vlastným životom vernosť štátostrane, režimu a popritom prísahu porušovali, spolu s množstvom smerníc, rozkazov a zákonov?

Je obrovská škoda, že rozhodnutie senátu bratislavského súdu o tom, že Andrej nebol Bureš, prišlo tak neskoro. Mohlo to štátu ušetriť veľké peniaze. Keby sme vedeli to, čo vieme teraz, že eštebáci boli len taká tlupa jalových šašov, čo si v záujme prilepšiť si a len tak z pasie falšovala agentúrne záznamy – teda udania a bonzy – nebolo ich treba rušiť.

Veď takto vlastne bojovali proti režimu. Odbojári to boli. No je to síce hyperbola, ale ktovie, či sa napokon z rozhodnutia tohto súdu nestane precedens a z hyperboly realita.

Pôda pod nohami

Dať za pravdu chlapom, čo prisahali vlastným životom vernosť štátostrane, režimu a popritom prísahu porušovali, spolu s množstvom smerníc, rozkazov a zákonov? Dôveryhodní svedkovia? Jedine, videné logikou odboja. Eštebáci sú dôveryhodní a dokumenty, čo vytvorili, nie? Neochota súdov predvolávať svedkov schopných dokázať pravosť „sfalšovaných“ dokumentov a usvedčiť eštebákov z krivej výpovede? Tu strácam trochu pôdu pod nohami. Teda pri otázke logiky, ktorá to tak chce.

„Ústavné hodnoty, na ktorých stojí nová ústava, neprijali, aspoň nie vnútorne, tí, ktorí zákony tvoria a aplikujú. Prednovembrové zákony, pokiaľ neboli zrušené, nie sú interpretované a aplikované v duchu hodnotového systému novej ústavy, nerozvíjajú a nenapĺňajú sa ústavné princípy, ale skôr sa často obchádzajú, alebo ignorujú. Ide o ohrozovanie právnej istoty, ktorá je základnou požiadavkou demokratického právneho štátu, lebo ona je a musí byť istotou hodnôt, na ktorých právo stojí.

Nezanedbateľným faktom napriek všetkým zmenám po novembri 1989 je personálne obsadenie justície. Nedá sa očakávať, že kto celý život vyznával a uskutočňoval stranícky pozitivizmus, sa obratom zmení na zástancu zásad prirodzeného alebo normatívneho práva, teda práva, ktoré smeruje k spravodlivosti“, povedal Miroslav Lehký, niekdajší šéf Sekcie dokumentácie ÚPN a niekdajší námestník riaditeľa českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov na konferencii Moc verzus občan v Bratislave v roku 2005.

Likérka

V čase, keď ešte český pamäťový ústav neovládala partička trafikantov dosadených ČSSD, ktorí ho úspešne spacifikovali a vyhodili z neho okrem iných aj človeka, ktorý svedčil na bratislavskom súde s Babišom v jeho neprospech, tam partia kreatívcov založila malú likérku. Tá priniesla niekoľko zaujímavých destilátov.

Prvý mal názov Zilkovica. Vznikol ako pripomienka kauzy Helmuta Zilka, niekdajšieho starostu Viedne a podľa dochovaných dokumentov, spolupracovníka komunistickej rozviedky. Tá kauza znamenala v Česku začiatok konca Úradu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu v podobe, v akej ešte mal zmysel. Druhý a doteraz najúspešnejší destilát mal názov Kunderovka. Vyrobená tradičným spôsobom, prevereným generáciami majstrov udavačského remesla.

Posilňujúci spoločenský nápoj, ktorý vás na sto percent zbaví všetkých mravných zábran i historickej pamäti, hlása etiketa. Zloženie: morálny destilovaný deficit. To je presne to, čo vyhralo v súdnom spore s ÚPN.

Asi to bude chcieť nový destilát. Možno Andrejovku. Zloženie sa nemení. Pravdepodobne si takého nápoja usrkla minulý týždeň slepá dáma s váhou a mečom. Usrkla… Dala si poriadneho stachana. Ten spôsobil výpadok zraku. Alebo zmyslu pre seba samu. Martin Slávik

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie