Denník N

Reformátor Fico poučuje Tsiprasa

Foto – TASR
Foto – TASR

Predseda vlády dáva Grékom za vzor tie reformy, ktoré chcel on sám rušiť.

Robert Fico v posledných dňoch viackrát zdôraznil potrebu reforiem v Grécku, čo je samo o sebe pozitívne, no napriek tomu pozoruhodné. Najmä jeho výrok z utorkového summitu európskych lídrov je povšimnutiahodný. Citujem: „Rovnako som povedal gréckemu premiérovi pred ostatnými členmi, že Grécku a Grékom sa ani nesnívalo o tom, čím muselo prejsť Slovensko, čo to je robiť skutočné reformy, čo to je prejsť skutočnou privatizáciou.“

Pravda pravdúca, tie slová by sa dali tesať aj do kameňa, ale predsa len… Neviem, či mu išli z úst ľahko, či sa pri nich aspoň trochu zapýril a zahanbil, alebo nie, ale každopádne stojí za to zastaviť sa pri nich a pripomenúť si nielen iné slová toho istého Roberta Fica, ale najmä jeho činy.

Slovensko muselo prejsť ťažkými reformami v dvoch vlnách. Jedna po roku 1989, druhá po roku 1998, obe v dôsledku dedičstva komunistického režimu a tá druhá aj v dôsledku dedičstva mečiarizmu. Vzťah Fica ku komunistickému režimu je verejnosti známy, bol aktívnym členom komunistickej strany a november 1989 si nevšimol. Po ňom bol členom SDĽ (právnej nástupkyne KSČ), ktorá bola vždy (aj počas prvej Dzurindovej vlády, ktorej bola súčasťou) viac prekážkou ako nositeľkou reforiem.

Najhlasnejší kritik zmien

Najreformnejším obdobím Slovenska boli roky druhej Dzurindovej vlády (2002 – 2006). Fico sa vypracoval na lídra opozície a celá jeho politická agenda bola postavená na zásadnom odmietaní všetkých reforiem, najmä na útokoch proti privatizácii. Sľuboval zrušenie všetkých reforiem a revíziu privatizácie.

Keď v roku 2006 vytvoril vládu (spolu s Mečiarom a Slotom) zrušil dve privatizácie (bratislavské letisko a Cargo), reformy však v zásade nerušil a tešil sa z rekordného ekonomického rastu, ktorý vygenerovali ním kritizované a nenávidené reformy. Žiadne nové, potrebné reformy nerobil a v časoch krízy (2008 – 2010) enormne zvýšil verejný deficit a dlh.

Po návrate k moci v roku 2012 už došlo aj k rušeniu niektorých reforiem (Zákonník práce, daňová reforma, dôchodková reforma), pričom žiadne nové robiť nezačal.

Špeciálne pikantnú príchuť majú Ficove slová o tom, že Slovensko muselo prejsť „skutočnou privatizáciou“. Naozaj neviem, čo mal na mysli. Či rozdávanie podnikov za Mečiara kamarátom zadarmo (ktoré mu neprekážalo), alebo predaje cez transparentné medzinárodné tendre v prospech strategických západných investorov za Dzurindu (proti ktorým útočil a nazýval ich ekonomickou vlastizradou), alebo jeho nesúťažný, priamy predaj akcií Slovak Telekomu Nemcom.

Ak mal na mysli posledne menovanú transakciu, potom naozaj nechápem, prečo sa k tomu neprihlásil ako k „skutočnej privatizácii“, pretože vo vládnych dokumentoch sa táto transakcia nenazýva privatizáciou, ale „zmena formy štátnych aktív“.

Možno mu krivdím

Možno je však všetko inak, možno mu krivdím. Možno na príklade Grécka pochopil, že skutočné reformy sú naozaj potrebné a že ak by na Slovensku od roku 1989 vládol len on (a prípadne ešte Mečiar zvaný LenOn), tak by dnes Slovensko bolo na tom ešte horšie ako Grécko. Dokonca určite horšie, pretože by nebolo v Európskej únii a ani v eurozóne, takže by na tom bolo asi ako dnes ťažko skúšaná Ukrajina.

Uvidíme, Robert Fico ešte stále má možnosť robiť „skutočné reformy“ a dokonca by sa ešte našlo aj niečo na „skutočnú privatizáciu“. Napríklad letisko. Good luck!

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie