Chcel prežiť potichu, ale trblietavo

Ľahostajne, ale vytrvalo sú pamätné slová Alojza Klima na adresu Mariana Mudrocha, ktoré by mohli stáť aj v záhlaví jeho súčasnej retrospektívnej výstavy.

Koná sa v Galérii 19 v Bratislave, čo neprekvapuje ani tak preto, že je svojím spôsobom pre autora domovskou, ako skôr tým, že tento priestor postačil autorovi na celoživotnú retrospektívu. Ale všetko je tak ako má byť, pretože aj táto výstava je súčasťou jeho celoživotnej zenovej mimikry, tak trefne vyjadrenej už v spomínanom úvodnom bonmote.

Aby sme sa však nedali pomýliť, Marian Mudroch (1945) svojou náklonnosťou k mlčaniu a minimalistickému prezentovaniu, takým netypickým vlastnostiam v prostredí umeleckého sveta, je zároveň nutným a dôležitým protipólom tohto samoprezentačného prostredia. Umenie nepotrebuje len umelcov, ktorí s ambíciou dobyvateľov bezo zvyšku dokážu ovládnuť jeho priestor, ale aj tých, ktorí po ňom kráčajú o čosi tichšie, ale s podivuhodnou odvahou neveriť jeho ponúkaným istotám.

Ciglerovská duchovná výbava

A keď niektorí z nich dokážu dotknúť sa citlivých miest otázkami, čo je umenie, kedy už ním nie je, kde leží a či vôbec existuje hranica medzi „len“ skutočnosťou a umeleckým gestom, tak taktiež dávajú umeniu dôvod na existenciu práve v pochybnostiach veriacich kacírov.

Marian Mudroch mal to šťastie, že k vizuálnemu umeniu ho priviedol pedagóg, sklár a sochár Václav Cigler (1929)  v sklárskom ateliéri Vysokej školy výtvarných umení  v Bratislave. Ako sám hovorí: „Ciglerov ateliér bol fenomén, ktorý vychádzal najavo postupne a v ktorom som sa mohol aj stratiť, ale umožnil mi ’uvidieť’ cestu, po ktorej sa dá ísť.“

Zároveň Mudroch patril ku generácii, na ktorú doľahli normalizačné 70. roky, takže tušil, že s duchovnou výbavou ciglerovského ateliéru nemá zmysel usilovať sa o pozornosť socialistickej kultúry, ktorá v tom čase tvrdo a demonštratívne vyžadovala upísať sa iným hodnotám.

Avšak ešte na začiatku oných 70. rokov sa stihol zúčastniť legendárnej kolektívnej výstavy pod názvom 1. otvorený ateliér v dome Ruda Sikoru, kde spolu s Viliamom Jakubíkom a Vladimírom Kordošom vystavili koncept prezentácií pod spoločným názvom Atmosféra 1970. Jedna z akcií predstavila „iba“ farebný dym vychádzajúci z komínov domu, ktorý mohol byť dymovou maľbou, strácajúcou sa v povetrí.

Jiří Valoch, brniansky teoretik umenia, ktorý od 70. rokov zanietene prebojúval „iné“ umenie v širokej škále jeho vtedajších prejavov, spomínanú akciu jasnozrivo a priam poeticky opísal ako zachytenie pominuteľnosti diela v jeho krásnej dematerializácii.

Na okraji umeleckej scény

Je pravdou, že v 60. a 70. rokoch sa mnohí umelci snažili dostať za hranice uchopiteľného či už v prezentácii ticha alebo chytaním a zobrazovaním „prázdna“. História sa rada vracia k slovám Dennisa Oppenheima, ktorý chcel tvoriť a pritom nevytvárať veci, či Mikea Heizera, ktorý budoval neviditeľné landartové diela. Marian Mudroch nemal pravdepodobne až takéto sebavedomé plány, chcel len, ako sám už niekde napísal: „vnútorne a potichu prežiť, ale trblietavo smerom dovnútra“.

Preto sa asi niet čo diviť, že jeho prvá samostatná výstava sa uskutočnila až v roku 1979, takmer po ôsmich rokoch od ukončenia vysokoškolského štúdia, a to v nenápadnom foyeri v Klube školstva a vedy v Brne. Nie náhodou pod patronátom Jiřího Valocha, ktorý v brnianskom závetrí svojou vnímavou odbornosťou zaštítil takmer jednu generáciu vtedy nastupujúcich slovenských umelcov.

Väčšinu tých, ktorí sa dejinnou situáciou a vlastnou voľbou ocitli na okraji umeleckej scény, a tak či chceli, alebo nie, boli surovo postavení pred podstatné otázky života a tvorby. Nemuseli sa k nim špekulatívne doťahovať ako ich západní kolegovia.

Mudrochovým útočiskom sa vtedy prekvapivo stala grafika, teda presnejšie sieťotlač. V čase vzniku jeho prvého grafického cyklu Konvergencie (1976) bola technika ofsetu a sieťotlače spochybňovaná, pretože jej technologický
postup bol pre jej kritikov popretím umeleckého majstrovstva. A práve tento zdanlivo rutinný postup sa pre Mariana Mudrocha stal objavným dobrodružstvom. Na jeho začiatok si postavil fotografickú reprodukciu, ktorú „tvaruje“ tým, čo mu poskytuje ofset a sieťotlač.

Takto všeobecne známe reprodukcie Rembrandtovho autoportrétu, či prvej stopy človeka na Mesiaci, alebo kráčajúce postavy z pohybových štúdií Eadwearda Muybridgea sú výpoveďou nielen o technologických možnostiach tohto typu tlače, či dokumentom nekonečnej možnosti posunov, zásahov a intervencií, ale predovšetkým dôkazom myslenia obrazom v jeho neredukovanej šírke.

Postupne vytvára grafické „meta­dielo“ vyskladané z nových sérií, z ktorých každá má desiatky výtlačkov. Dalo sa čakať, že dôsledné sústredenie sa a naozaj subtílne posúvanie výrazov grafického obrazu ho postupne privedie na niekoľko rázcestí: takto objavil hĺbku čierneho monochrómu, ale aj cestu, ktorá umenšením gesta vedie k neviditeľnému a spirituálnemu.

A o tom práve je aj súčasné Mudrochovo bilancovanie, ktoré je v bratislavskej Galérii 19 postavené iba na niekoľkých zástupných dielach. Marian Mudroch ich uvádza len ako navigácie na navodenie toho podstatného. Ale čo to je, na to si už musí odpovedať každý sám.