Virtuálna prechádzka výstavou Medzi/Svety

„Petr Stanický je sochár, ktorý pracuje aj so sklom, vymyká sa však z rámca tradične chápanej disciplíny sklárskeho výtvarníctva. Je totiž sochárom v pravom zmysle slova, tvorcom, pre ktorého materiál – či už je to sklo, drevo, lepenka, hlina, alebo kov – nepredstavuje hlavný tvorivý menovateľ, ale práca s ním je vždy podriadená autorskému zámeru a uvažovaniu, jeho základom je silné minimalistické gesto,“ uviedla výstavu Medzi/Svety v bratislavskej Galérii 19 kurátorka Katarína Bajcurová. Ubehlo len pár dní od vernisáže a brány tejto aj ostatných galérií sa pre epidémiu koronavírusu zavreli na neurčito. Výstava však nie je „stratená“, galéria pripravila jej virtuálnu prehliadku. „Organizátorom za to patrí veľká vďaka,“ hovorí PETR STANICKÝ.

Keď došlo k rokovaniu o vašej bratislavskej výstave v Galérii 19, čo vám prvé napadlo – rozhodnúť sa pre jednu tému, ukázať nové veci alebo skôr pokus o prierez tvorbou?

Najsilnejšie na mňa zapôsobil architektonický výraz galérie, jej pocitovo ľudský rozmer, navyše umocnený čistým a ničím ďalším nerušiacim priestorom. Na základe tohto pocitového rozpoloženia som navrhol kurátorke Kataríne Bajcurovej sériu diel, o ktorých sme následne diskutovali. Nevznikli teda priamo pre túto galériu, no boli vyberané s tým, že ich výraz bude galerijným priestorom ešte viac umocnený.

Kedy a prečo ste sa rozhodli pre sklo? Čo vás na ňom lákalo?

K sklu ma priviedol ako študenta UMPRUM v Prahe profesor Marian Karel. Nikdy ma do práce so sklom nenútil, nechal ma vyjadrovať sa vlastným výtvarným jazykom, tvrdil, že si cestu k sklu nájdem sám. To, čo je na skle pre mňa najpríťažlivejšie, je možnosť prostredníctvom neho sa dívať a to, ako odráža náš neistý odlesk sveta.

Významnú časť vašej tvorby predstavujú intervencie do architektúry, popri tom sú to sochy, či už sklenené, alebo z iných materiálov, prípadne kombinované. Nakoľko sa navzájom ovplyvňujú, inšpirujú veci pre architektúru a voľná tvorba?

Drvivú väčšinu mojich realizácií predstavuje voľná tvorba. V posledných rokoch sa intenzívne zaoberám definovaním miesta a priestoru svojím výtvarným jazykom, je to vždy dané osobitnou reflexiou, v ktorej sa snúbi intuícia a presvedčenie, že priestor prehovára silnejšie než objekt.

Rezignovali ste na figúru, zvýrazňovanie efektu, obvyklej estetiky spájanej so sklom. Váš prístup podvedome vyvoláva skôr akúsi priemyselnú „atmosféru“ diela, skrývajúcu v druhom pláne istú magickosť. Je to výzva pre diváka, možno zneisteného strohou geometriou, optickým klamom, tieňohrami?

Figúra sa z mojich vecí postupne vytrácala niekedy po mojom návrate z New Yorku, okolo roku 2008. Ale vlastne, hoci nehmatateľná, je tam stále. V súčasnosti ju však prevážila túžba vyjadrovať sa surovými, nie príliš upravenými materiálmi, ktoré sú všade okolo nás a definujú nám životný priestor. Je to výzva tak pre diváka, ako aj pre mňa, ja sám sa cítim byť divákom.

Absolvovali ste viacero tvorivých pobytov v USA, Veľkej Británii a ďalších krajinách. Zmenili nejako zásadne vašu tvorivú filozofiu a – na druhej strane – ako a čím ste ovplyvnili tamojšiu odbornú verejnosť, výtvarnú scénu vy? Prípadne môžete uviesť konkrétne niektoré vaše realizované práce počas týchto pobytov?

Ako hľadajúci a rozvíjajúcí sa vizuálny umelec som bol poháňaný túžbou na miestach, ktoré ma fascinovali, dlhší čas žiť, prežívať ich. Dodnes si dobre spomínam, ako som prvý raz prichádzal autom do New Yorku a videl som siluetu Manhattanu za riekou. Hovoril som si, že by som práve v tomto meste chcel nejakú dobu žiť a maximálne si ho užiť a precítiť. Po pár rokoch sa mi to podarilo. Rovnako to bolo s ostatnými miestami – so Škótskom, s Japonskom a ďalšími. V New Yorku som pracoval ako asistent sochárskych projektov pre Jeffa Koonsa, čo dodnes vyvoláva silné odozvy a záujem o to, ako to s týmto významným predstaviteľom postmoderny fungovalo. Mám niekoľko realizácií, ktorými sa dodnes prezentujem, napríklad Kate’s pyramid, čo bol reliéf vychádzajúci z Fra Angelicovho Posledného súdu, vytvorený ako spomienka na študentku, ktorá zomrela na mentálnu anorexiu. V New Yorku, Škótsku a ďalších lokalitách mám niekoľko realizácií a pracujem na nových projektoch.

Ste univerzitným profesorom – ako prebieha v súčasnosti výuka? Zadávate domáce práce študentom, komunikujete cez internet a podobne? Už viete, ako budú prebiehať napríklad prijímacie pohovory?

Výuka prebieha on-line, čo so sebou, samozrejme, prináša rôzne riziká. Je to vytrhnutie zo stereotypu, a to pre všetky strany, čo sa dá chápať ako výzva. A s tým by sa malo pracovať, takže by som to nevidel dramaticky zle. V tejto chvíli sa nedá predvídať ďalší vývoj, takže i otázka prijímacích pohovorov je otvorená.

A ako momentálna situácia ovplyvňuje vašu tvorbu? Je to len jednoduché konštatovanie, že máte viac času? Prípadne ako je to s výstavami, napríklad aj s tou bratislavskou, ale aj všeobecne, s plánovaním ďalších?

Som rád, že bratislavská výstava prebieha, hoci vo virtuálnej podobe, za čo patrí usporiadateľom veľká vďaka. Ja sám sa zaoberám výstavným projektom na London Biennale, ktoré pripravuje kurátorka Es Devlin. Venujem tomu veľa času a nezostáva než dúfať, že všetko dopadne tak, aby vložená energia všetkých mala presvedčivý výsledok. Musíme želať Európe veľa sil.