Denník N

Nakladajú Trumpovi, skúmajú dnešný svet aj seba. Pearl Jam má po 7 rokoch nový album, naživo si naň tiež chvíľu počkáte

Foto - pearljam.com
Foto – pearljam.com

Mnohí fanúšikovia už mali kúpené lístky na turné, keď sa odrazu dozvedeli, že k nim dostanú aj čerstvý album. To bol dobrý bonus nielen pre tých najvernejších, ktorí poľujú na spustenie predpredaja koncertnej šnúry. Americká skupina Pearl Jam sa totiž už dlhý čas oveľa intenzívnejšie venovala živému hraniu než štúdiovej práci. Doposiaľ posledná nahrávka Lightning Bolt pochádza z roku 2013.

Vydávanie nových albumov sa od fungujúcich kapiel očakáva vo viac-menej pravidelných intervaloch. Mohli by sme to vybaviť konštatovaním, že im to skrátka len trvalo dlhšie, než je obvyklé. Tento rok navyše budú mať výročie tretej dekády na scéne, takže pri novinke sa zase netreba tváriť nejako špeciálne prekvapene. Zaujímavejšia je ako príležitosť pozrieť sa na to, či bude v prípade tejto partie dôvod oslavovať nielen staré zásluhy.

Kam sa posunuli a prečo

Ak by sa mal nový album Gigaton zhrnúť v jednej vete, mohla by znieť takto: Pearl Jam chcú ukázať, že aj keď im pomaly začína ťahať na šesťdesiat, ešte nevymäkli a po dlhom čase znova našli chuť vyskúšať si v rámci produkcie niečo iné. Alebo inak povedané – nechcú byť revivalom samých seba.

Formálne je nový album ako predchádzajúca nahrávka Lightning Bolt, úplne ako cez kopirák. Dvanásť vecí, najskôr blok rýchlych gitaroviek, slaďákové okienko, znovu sa prestrieda rokenrol s pokojnejšími číslami a ako finále pokojné vydýchnutie. Ale všetko ostatné je inak. Tento album je vôbec najdlhším, aký kedy urobili. Trvá takmer hodinu, pretože texty aj hudba chcú veľa povedať.

Keď najskôr zverejnili obal, bolo jasné, že témou bude aj stav sveta – na obrázku sú vodopády z vysokých topiacich sa ľadovcov padajúce do mora. Až potom predstavili prvú skladbu. Hopsavý rytmus, repetitívna basová figúra a klávesy evokujú tvorbu Talking Heads alebo LCD Soundsystem. Singel Dance of Clairvoyants prekvapil fanúšikov, ktorí starnú so svojou kapelou, začali špekulácie, kam sa posunula a prečo. Kto počul celý album, už vie, že táto pesnička je len jedným z dvoch žánrovo-zvukových spestrení. Inak je to stále typický Pearl Jam. Zásadnejšie zmeny oproti minulosti sa odohrávajú v rámci aranžmánov a najmä textov piesní.

„Ktokoľvek vraví, že všetko bolo povedané / vzdáva sa uspokojenia,“ opakuje Eddie Vedder v refréne otváracej skladby Who Ever Said a o pár sekúnd zanietene uisťuje: „Ale ja sa nevzdám.“ Znie to ako odkaz kritikom tvrdiacim, že Pearl Jam už si dokola stále hrá len to svoje. Gigaton hovorí o súčasnosti, keby vyšiel, povedzme, pred desiatimi rokmi, bol by to obsahovo iný album.

Stále sme len v prvej pesničke, keď prichádza upozornenie, že slobody sú spojené s nebezpečenstvom, ktoré ich ohraničuje. Komu by nebolo jasné, o čom je reč, dostane jednoznačné odpovede. Nasledovné citácie je lepšie ponechať v angličtine. Preklad hrozí rizikami povestného slovenského televízneho dabingu:

„The lengths we had to go to then / to find a place Trump hadn’t fucked up yet,“ spieva Vedder do škrípajúcich gitár a ťažkotonážneho rytmu v Quick Escape. O dve pesničky ďalej ešte pritvrdí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie