Fascinujúci príbeh muža, ktorému tyč preletela hlavou, potrebuje opravu – asociálom sa nestal

Ide asi o najznámejšiu prípadovú štúdiu v dejinách psychológie. Jej hlavným hrdinom je Phineas Gage, postava opradená mnohými mýtmi. Zranenia mozgu, ktoré Gage utrpel, formovali debatu o mozgu a mysli a vplyve poškodenia mozgu na naše správanie v 19., ale aj 20. storočí.

V ostatných rokoch sa náš pohľad na Gagea značne zmenil, v učebniciach psychológie však chyby stále pretrvávajú. Zmapoval ich Richard Griggs v článku, ktorý práve vyšiel v časopise Teaching of Psychology.

Tyč s priemerom 4 centimetre

Na jeseň roku 1848 pracoval mladý, 25-ročný Gage ako predák na stavbe železnice vo Vermonte v USA. Miestny terén bol nerovný a posiaty tvrdou skalou. Gage ju odpaľoval, aby neprekážala stavbe.

Jeho práca spočívala vo výbere miesta výbuchu, v dohľade nad priebehom detonačných prác i v samotnej inštalácii trhaviny. Postup bol zhruba nasledujúci – najskôr do skaly navŕtali dieru, ktorú z polovice zaplnili pušným prachom, potom pridali rozbušku a nakoniec piesok. Jednotlivé zložky sa museli dôkladne utlačiť mohutnou železnou tyčou.

Nevieme presne, akých pochybení sa pri vykonávaní tejto práce Gage dopustil, zdá sa však, že v dôsledku trenia tyče o skalu vznikla iskra, ktorá pušný prach zapálila. Ten explodoval.

Železná tyč s hmotnosťou 6 kilogramov a priemerom 4 centimetre bola následne obrovskou silou vymrštená zo skaly, preletela Gageovi hlavou a pristála asi 25 metrov za ním. Nevieme, či Gage stratil vedomie, niekoľko minút po incidente však už určite rozprával.

Zhruba hodinu po nehode ho vyšetril lekár John Harlow a o jeho stave vykonal záznam. Tri mesiace po úraze odišiel Gage za svojimi rodičmi do New Hampshire, v roku 1849 sa vrátil k práci predáka, ktorú si však udržal len krátko.

Nasledovali anabázy na konských farmách, v cirkuse Barnum´s American Museum v New Yorku, kde sa živil ako atrakcia a pútal pozornosť svojimi zraneniami. Istý čas strávil aj v Južnej Amerike, v roku 1859 sa vrátil do USA, kde 21. mája 1860 zomrel na následky epileptických záchvatov.

O živote Gagea informuje psychológ Malcolm Macmillan z Melbourne School of Psychological Sciences v článku pre Psychologist, ktorý vydáva Britská psychologická spoločnosť.

Neúctivý, vulgárny a ľahostajný Gage?

V roku 1868, dvadsať rokov po nehode, napísal lekár John Harlow ďalšiu správu o Gageovom zdravotnom stave. Podľa nej pacient po úraze počul, videl na jedno oko a nemal ochromenú žiadnu končatinu. Jeho inteligencia, pamäť ani pozornosť úrazom neutrpeli. Problémy s vyjadrovaním nemal.

Najvýraznejšie zmeny sa týkali Gageovho správania. Zatiaľ čo pred nehodou bol Gage mierny, vyrovnaný a vytrvalý pri plnení pracovných úkonov, po úraze sa mal stať neúctivým a vulgárnym. K blízkym sa stal ľahostajným, jeho povaha bola vrtkavá. Prácu si nemohol nikde dlhodobo udržať. Stal sa z neho alkoholik, píše Antonio Damasio v knihe Descartov omyl (v roku 2001 vyšlo česky ako Descartesův omyl).

Hanna Damasiová a jej tím sa tieto výrazné zmeny v Gageovej osobnosti pokúsili vysvetliť. S tým cieľom vytvorili rekonštrukciu poškodenia jeho lebky. Podľa autorov z nej vyplýva, že u pacienta došlo k väčšiemu poškodeniu ľavej hemisféry ako pravej a skôr prednej ako zadnej časti čelového laloka. Ventromediálny prefrontálny kortex, ktorý je zodpovedný za reguláciu emócií a má mimoriadny význam pre naše rozhodovanie, považovali za zničený.

Ale Gage nebol asociál

V ostatnom čase je Damasiov opis dramatickej zmeny, ktorú mal Gage po úraze prekonať, predmetom tvrdej kritiky. Macmillan (tu, tu a tu) napríklad argumentuje, že opis doktora Harlowa z roku 1868 je v mnohých ohľadoch nepresný a mylný. Píše, že Gageovo zamestnanie ako kočiša vyžadovalo značné motorické a kognitívne schopnosti, čo sa nezlučuje s jeho opisom asociála. V Južnej Amerike komunikoval v cudzej reči, alkoholu neprepadol.

Podľa Macmillana skôr celý prípad poukazuje na plasticitu mozgu a schopnosť obnovy kognitívnych funkcií aj po zranení, ktoré sa na prvý pohľad môže javiť ako fatálne. Jednou z najznámejších ukážok neuroplasticity je prípad slepého chlapca, u ktorého sa vyvinula schopnosť echolokácie (používanie zvuku na zistenie polohy, ktorý sa od predmetov odráža spať) podobne ako u netopierov. Znamená to, že náš mozog nie je statický, ale, naopak, plastický a dokáže tvorivo zareagovať na podmienky, v ktorých sa nachádza.

Z najnovších simulácií Gageovho mozgu vyplýva, že tyč asi vôbec nezasiahla pravý mozgový lalok – táto časť mozgu zrejme dokázala kompenzovať zranenia, ktoré Gage utrpel.

https://www.youtube.com/watch?v=AiBeLoB6CKE

Slepý chlapec má schopnosť echolokácie. Zdroj – Youtube

Zbigniew Kotowicz z Goldsmiths College v Londýne tvrdí, že na Gageovom správaní po úraze nebolo nič patologické a možno ho vysvetliť ako normálny spôsob vyrovnávania sa so znetvorením.

Zrejme najdokonalejšia rekonštrukcia poranenia hlavy Phineasa Gagea pochádza od Ratiua a Talosa (2004), ktorí na rozdiel od predošlých modelov siahli po skutočnej lebke Gagea uloženej vo Warren Anatomical Museum of Harvard University. Prostredníctvom CT skenov vytvorili trojrozmernú vizualizáciu, v ktorej umiestnili poranenia do čelového laloka ľavej hemisféry. Ratiu, Talos (2004). Prebraté z Harvard.edu

Chyby v učebniciach

Hoci tieto dáta, ktoré opravujú naše názory na Gagea, sú k dispozícii už niekoľko rokov, v učebniciach sa chyby stále vyskytujú. Richard Griggs zistil, že z 21 (anglicky písaných) učebníc, ktoré Gageov úraz a následný osud pokrývajú, len tri píšu o tom, že sa jeho stav postupne zlepšil. Len štyri sa zmieňujú o najlepšej rekonštrukcii jeho lebky, ktorú dnes máme k dispozícii, pritom má už 11 rokov (video). Podľa nej tyč vôbec nezasiahla pravý mozgový lalok.

Len v Spojených štátoch absolvuje každý rok vysokoškolský kurz „úvodu do psychológie“ až 1,5 milióna študentov, väčšina z nich sa k informáciám dostáva výhradne cez učebnice, najnovšie články sa čítajú menej. Je dôležité, aby študenti neboli zavádzaní a mali k dispozícii iba tie najlepšie a najpresnejšie informácie, pristúpiť preto musíme k ich revízii.

„Pre akademickú obec je dôležité, aby v učebniciach psychológie našla nepresnosti, nech ich môžeme napraviť. Je tiež dôležité, aby sme my ako autori učebníc a učitelia nekŕmili študentov chybnými informáciami o našej disciplíne,“ vraví Griggs.

Dostupné z doi: 10.1177/0098628315587614