Denník N

Moslimov v Srebrenici vítali Srbi zabíjačkou, spomína poľský reportér

W. L. Tochman (1969) je poľský reportér a spisovateľ, bývalý novinár denníka Gazeta Wyborcza. Niekoľkokrát navštívil Bosnu počas vojny, mnoho ciest podnikol po nej. Reportáže vydal v knihe Akoby si kameň jedla. Priniesol aj svedectvá z Rwandy, Filipín či písal o sýrskych utečencoch v Jordánsku. FOTO - . Krzysztof Dubiel Instytut Książki
W. L. Tochman (1969) je poľský reportér a spisovateľ, bývalý novinár denníka Gazeta Wyborcza. Niekoľkokrát navštívil Bosnu počas vojny, mnoho ciest podnikol po nej. Reportáže vydal v knihe Akoby si kameň jedla. Priniesol aj svedectvá z Rwandy, Filipín či písal o sýrskych utečencoch v Jordánsku. FOTO – . Krzysztof Dubiel Instytut Książki

Tieň vojny nad krajinou stále visí, medzi Srbmi neprebehla verejná debata o ich úlohe počas konfliktu, hovorí poľský reportér a spisovateľ W. L. TOCHMAN, ktorý niekoľkokrát navštívil Bosnu aj počas vojny.

Do vojnovej Bosny prišiel prvýkrát na konci roku 1992 ako začínajúci novinár najväčšieho poľského denníka Gazeta Wyborcza. Krajinu odvtedy W. L. Tochman navštívil niekoľkokrát a svoje reportáže spísal do knihy Akoby si kameň jedla, ktorá tento rok vyšla aj na Slovensku.

Čím to bolo, že Gazeta Wyborcza poslala do vojnovej Bosny 23-ročného novinára? Neboli starší, skúsenejší reportéri?

Sú to prozaické dôvody. Bola to cesta humanitárnym konvojom, autobusom v zlom počasí, niekoľko dní jedným smerom. Bol to prvý konvoj poľskej humanitárnej pomoci a chceli ho spropagovať, tak zavolali aj novinárov, čiže sme to nemuseli platiť. Bola to nepríjemná cesta autobusom, seniori sa do toho nehrnuli. Došli sme s problémami cez srbskú kontrolu do obliehaného mesta. Tým sa začína kniha.

Čo ste uvideli, keď ste prišli do Sarajeva?

Všade bol sneh a vonku bolo mínus 20 stupňov Celzia. Budovy v meste nemali sklá na oknách, všetky boli vybité vďaka výbuchom či streľbe. Veľa budov bolo zničených. A uvideli sme bežiacich ľudí. Nechodili, ale behali.

Prečo?

Pretože človek, ktorý uteká, je ťažším cieľom pre ostreľovačov. A potom som uvidel to, čo je v obliehanom meste najstrašnejšie – ľudí, ktorí musia žiť pod dohľadom ostreľovačov. Hovoril som s lekármi, ktorí nemali obväzy, nemali nič. Navštívil som niekoľko bytov. Ľudia tam pálili parkety či knihy, aby sa zahriali. Najlepšou valutou vtedy v Sarajeve boli tužkové batérie. Boli vzácnejšie ako cigarety. Neviem, prečo. Ale keď potom ľudia išli do Sarajeva a pýtali sa, čo tam majú priniesť, či cukor alebo čo, tak sme hovorili, že nie, vezmi 100 tužkových batérií. To im vydrží mesiac.

Mali ste vtedy 23 rokov. Nebáli ste sa?

Veľmi sme sa báli. Ja som sa bál asi najviac, bol som medzi novinármi najmladší. Po príchode zrazu všetci odišli pracovať a ja som jediný zostal sám na parkovisku. A to som bol zástupcom najväčšieho poľského denníka. Prišla za mnou jedna žena a za ruku ma odtiahla z toho parkoviska s tým, že je to nebezpečné miesto, lebo je otvorené z jednej strany. Vzala ma do bytu a neskôr do sušiarne v tom činžiaku, kde bola v tom čase škola. Jej syn hovoril po anglicky a ukázal mi mesto aj nemocnicu.

Ako dlho ste tam boli prvýkrát?

Prvýkrát som bol v Sarajeve deň a pol. Celkovo sme cestovali šesť dní, išli sme cez Split a Mostar. Keď sme odchádzali, museli sme odmietnuť matku s dieťaťom, ktorá chcela ísť s nami. Bolo by to veľmi nebezpečné pre celú skupinu. Na výstupe nás však všetkých legitimovali a ona by neprešla. Zabili by nielen ju, ale aj nás.

Ako sa k vám správali Srbi, keď vás kontrolovali?

Smerom do Sarajeva nás kontrolovali opití vojaci, ktorí na nás mierili zbraňami, kalašnikovmi. To bol Silvester roku 1992, bola veľmi chladná noc. Niektorí z nás, nepoviem priezviská, pretože sú v Poľsku známe, si zo strachu vypili so Srbmi. Vojaci potom začali strieľať do povetria pred naším autobusom. Nebolo to bezpečné. To bolo asi poslednýkrát, keď som sa cítil ohrozený.

Neskôr to už tak nebolo? 

V Bosne som bol o rok neskôr, tiež v čase vojny, to som letel vojenským lietadlom na pozvanie organizácie Reportéri bez hraníc. Bolo to krátko po útoku na trh v Sarajeve, kde zahynuli desiatky ľudí. Počas mojej návštevy sa preto nestrieľalo, ale sledovali nás cez hľadáčik.

W. L. Tochman. FOTO -   Krzysztof Dubiel, Instytut Książki
W. L. Tochman. FOTO – Krzysztof Dubiel, Instytut Książki

Aké bolo pre novinára pracovať v Bosne v tých rokoch? Premiestňovali ste sa voľne?

V čase vojny nie. Premiestňovali sme sa vojenskými autami. Pravidlo bolo také, že čím menej ste na ulici, tým bezpečnejšie. Lepšie je byť v dome, aj keď domy tiež boli zničené. Ak sa dalo, premiestňovali sme sa behom.

Boli ste v Srebrenici počas vojny?

Vtedy nie, nedalo sa tam dostať. Bol som v Srebrenici prvý raz v roku 2000. Atmosféra bola tak hustá, akoby mŕtvoly viseli vo vzduchu. Neskôr som išiel do Srebrenice počas volieb. Bola tam taká volebná zásada, že každý volil v mieste svojho bydliska pred vojnou. A tak ženy zo Srebrenice mali hlasovať v Srebrenici, hoci bývali v Sarajeve. Spoznal som jednu ženu, s ktorou som išiel v autobuse. Miestni Srbi vedeli, že mnohí moslimovia prichádzajú do mesta k voľbám. Keď sme prechádzali cez Srebrenicu, celé mesto urobilo zabíjačku. Zabité svinské telá viseli všade. Vedeli totiž, že moslimovia nejedia bravčovinu. To bola ich demonštrácia. Nebolo dovolené mať nejaké nápisy alebo obrázky Mladiča (generála bosniansko-srbskej armády zodpovedného za masakru, pozn. red.). Tak svoj názor dali najavo takto. A ešte nás volali na ochutnávku zabíjačky. Bola to veľmi silná filmová scéna, všade visiace telá svíň. Inak úplne som na to zabudol. Bola to taká trauma, že som to vymazal z pamäti, dokonca ani v knihe som o tom nepísal.

Aké sú teraz v Bosne vzťahy medzi národnosťami?

Také provokácie nie sú, ale problémov je množstvo. Krajina je riadená podľa dohody z Daytonu, starej 20 rokov, ktorá ju rozdeľuje na dve časti. Srbi žijúci v Republike srbskej o sebe hovoria, že žijú v srbskom štáte a hlavné mesto je Banja Luka. S tým súvisí veľa problémov, ktoré má krajina. Iný je vzdelávací systém, iná bola dlho polícia. Medzinárodné spoločenstvo by to malo riešiť, ale je to veľmi ťažké. Možno jediným riešením je zrušiť tento systém dvojštátia.

Nie je to nebezpečné?

Je. Ale treba to zrušiť. Jedinou šancou je začiatok prístupu krajiny do Európskej únie. Brusel by mal tvrdiť, že ak chcete do Únie, začneme s vami hovoriť až vtedy, keď vyriešite tento problém.

Samotné národy v Bosne navzájom komunikujú?

Je to rôzne. Niektorí spolu hovoria, iní nie. Obchodné vzťahy fungujú. Sú Srbi, ktorí žijú v Sarajeve a nazývajú sa „ostali“. Tak si hovoril môj tlmočník, že ja nie som Srb, aj ja som „ostali“. To sú tí, čo zostali v Sarajeve aj cez vojnu a neboli moslimovia. Bosna je štát, kde sú vplyvy náboženstva veľmi silné. Aj medzi moslimami sú vplyvy arabských a islamských štátov silné. Islamské krajiny tam investujú do škôl, zakladajú medresy (moslimské školy). Ten tieň vojny zostane veľmi dlho. Neviem, či až následná generácia si nevydebatuje navzájom, čo sa stalo počas vojny. Vzťahy medzi Poliakmi a Nemcami sa upravili, až keď prišla nová generácia.

Nie je rozdiel v tom, že Nemci si po vojne priznali chyby? 

Keď sa v Republike srbskej hovorí o tom, čo sa stalo v Srebrenici, oni majú často protiargument o srbských obetiach. Keď som bol pred piatimi rokmi na výročí popráv v Srebrenici, Srbi v tom istom momente organizovali spomienku na mŕtvych Srbov v čase vojny. Ale to je zlé prirovnanie. Moslimovia zabití v Srebrenici boli civilisti, ale Srbi boli vojaci zabití vo vojne. A tak ďalej. Nie je to uzavretá vec. Neprebehla verejná debata medzi Srbmi o tom, čo ako spoločenstvo v Bosne aj v Srbsku urobili. To je stále pred nimi.

Teraz najčítanejšie