Denník N

Moslimov v Srebrenici vítali Srbi zabíjačkou, spomína poľský reportér

W. L. Tochman (1969) je poľský reportér a spisovateľ, bývalý novinár denníka Gazeta Wyborcza. Niekoľkokrát navštívil Bosnu počas vojny, mnoho ciest podnikol po nej. Reportáže vydal v knihe Akoby si kameň jedla. Priniesol aj svedectvá z Rwandy, Filipín či písal o sýrskych utečencoch v Jordánsku. FOTO - . Krzysztof Dubiel Instytut Książki
W. L. Tochman (1969) je poľský reportér a spisovateľ, bývalý novinár denníka Gazeta Wyborcza. Niekoľkokrát navštívil Bosnu počas vojny, mnoho ciest podnikol po nej. Reportáže vydal v knihe Akoby si kameň jedla. Priniesol aj svedectvá z Rwandy, Filipín či písal o sýrskych utečencoch v Jordánsku. FOTO – . Krzysztof Dubiel Instytut Książki

Tieň vojny nad krajinou stále visí, medzi Srbmi neprebehla verejná debata o ich úlohe počas konfliktu, hovorí poľský reportér a spisovateľ W. L. TOCHMAN, ktorý niekoľkokrát navštívil Bosnu aj počas vojny.

Do vojnovej Bosny prišiel prvýkrát na konci roku 1992 ako začínajúci novinár najväčšieho poľského denníka Gazeta Wyborcza. Krajinu odvtedy W. L. Tochman navštívil niekoľkokrát a svoje reportáže spísal do knihy Akoby si kameň jedla, ktorá tento rok vyšla aj na Slovensku.

Čím to bolo, že Gazeta Wyborcza poslala do vojnovej Bosny 23-ročného novinára? Neboli starší, skúsenejší reportéri?

Sú to prozaické dôvody. Bola to cesta humanitárnym konvojom, autobusom v zlom počasí, niekoľko dní jedným smerom. Bol to prvý konvoj poľskej humanitárnej pomoci a chceli ho spropagovať, tak zavolali aj novinárov, čiže sme to nemuseli platiť. Bola to nepríjemná cesta autobusom, seniori sa do toho nehrnuli. Došli sme s problémami cez srbskú kontrolu do obliehaného mesta. Tým sa začína kniha.

Čo ste uvideli, keď ste prišli do Sarajeva?

Všade bol sneh a vonku bolo mínus 20 stupňov Celzia. Budovy v meste nemali sklá na oknách, všetky boli vybité vďaka výbuchom či streľbe. Veľa budov bolo zničených. A uvideli sme bežiacich ľudí. Nechodili, ale behali.

Prečo?

Pretože človek, ktorý uteká, je ťažším cieľom pre ostreľovačov. A potom som uvidel to, čo je v obliehanom meste najstrašnejšie – ľudí, ktorí musia žiť pod dohľadom ostreľovačov. Hovoril som s lekármi, ktorí nemali obväzy, nemali nič. Navštívil som niekoľko bytov. Ľudia tam pálili parkety či knihy, aby sa zahriali. Najlepšou valutou vtedy v Sarajeve boli tužkové batérie. Boli vzácnejšie ako cigarety. Neviem, prečo. Ale keď potom ľudia išli do Sarajeva a pýtali sa, čo tam majú priniesť, či cukor alebo čo, tak sme hovorili, že nie, vezmi 100 tužkových batérií. To im vydrží mesiac.

Mali ste vtedy 23 rokov. Nebáli ste sa?

Veľmi sme sa báli. Ja som sa bál asi najviac, bol som medzi novinármi najmladší. Po príchode zrazu všetci odišli pracovať a ja som jediný zostal sám na parkovisku. A to som bol zástupcom najväčšieho poľského denníka. Prišla za mnou jedna žena a za ruku ma odtiahla z toho parkoviska s tým, že je to nebezpečné miesto, lebo je otvorené z jednej strany. Vzala ma do bytu a neskôr

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie