Denník N

Matka vysvetľuje, že izolácia s autistom je fajn: už je ochotný hrať sa s bratmi futbal

Veronika Potočárová so synom. Foto - archív V. P.
Veronika Potočárová so synom. Foto – archív V. P.

Veronika Potočárová je analytička v IBM, pracuje z domu a stará sa o troch synov. Najmladší má tri roky, prostredný päť a najstarší je prvák Maxim, ktorý je autista. Práve dnes je Svetový deň povedomia o autizme.

V rozhovore Veronika Potočárová opisuje, že zatiaľ čo sa prvý týždeň po zatvorení škôl a škôlok synovia hádali, teraz sa postupne zlaďujú. „Maxim sa s nami nikdy nechcel zahrať futbal alebo len hádzať loptu, vždy bol obďaleč. Je ochotný ísť sa s nami bicyklovať, ale tam je sám so sebou, čo mu asi viac vyhovuje. Ale konečne sa zapojil aj do kolektívneho športu.“

Denník N práve vydáva kniha venovanú autizmu Nezlomní.

Máte za sebou tri týždne, počas ktorých ste mali doma aj home office, aj tri malé deti. Ako sa cítite? 

Keď sme sa dozvedali, že pandémia bude na Slovensku dlhšie, už som mala tušenie, že pred letom deti do školy nepôjdu. Pripravovala som sa psychicky na to, že takto budeme fungovať päť mesiacov. Vždy sa radšej pripravím na horší scenár, potom ma ten lepší poteší. Teraz je to však trochu zvláštne. Občas zvyknem pracovať z domu, ale zásadne si vyberám dni, keď deti nie sú doma. S nimi je home office náročnejší.

Prečo?

Lebo mám pocit, že pracujem nonstop po celý deň, k práci sa priebežne vraciam. To, čo potrebujem, dorábam po večeroch. Často sa sama seba pýtam, či je tento režim dlhodobo udržateľný. V bežnom „nekoronovom“ svete mám pravidlo, že cez víkend počítač neotváram. V piatok sa snažím aj navariť, aby som cez víkend nestála pri hrncoch a mohli sme ísť von na bicykle. Ale teraz je ťažké to dodržať. Aby som si stihla urobiť svoju prácu dobre, robím ju priebežne celý deň.

Ako to vyzerá počas vášho dňa? 

Vstávam o polhodinu skôr ako ostatní, využijem čas, kým je tu ešte manžel a stará sa o deti. Dám dokopy domácnosť, urobím obed. Potom celý deň len pribieham a odbieham k počítaču. V rámci finančníctva mám niektoré úlohy presne rozvrhnuté, ale niekedy aj tak príde nečakaný telefonát a práca a musím improvizovať. Čo už, vtedy sa s deťmi veľa nenaučíme. Nakoniec sa aj tak večer ocitám nad počítačom a dorábam prácu. A stalo sa aj to, že som počítač otvorila cez víkend, čo robím nerada. Ale je to moja práca, dostávam za ňu plat a chcem ju robiť dobre.

Hovorili ste, že najťažší bol prvý týždeň. Prečo? 

Deti mali medzi sebou častejšie konflikty. Neboli sme zohratí, nemali sme denný režim, ktorý sme si postupne nastavili. Teraz mám pocit, že po troch týždňoch sme oveľa lepší tím. Veci sa usadili a snažíme sa z toho vyťažiť maximum. Deti viac spolupracujú, nehádajú sa tak často a snažíme sa už doma nespomínať slovo koronavírus.

Deti Veroniky Potočárovej. Foto – V. P.

Sú už deti z toho unavené? 

Už sú tým skôr posadnuté. Zapájajú to do svojich hier

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Rozhovory

    Slovensko

    Teraz najčítanejšie