Slovenka v španielskej Valencii: Závidela som vám, keď Slovensko včas zaviedlo opatrenia a ľudia sa rýchlo zmobilizovali

Slovenská novinárka a spisovateľka žije v Španielsku už štyri roky. Keď vypukla epidémia koronavírusu, rozhodla sa zostať vo Valencii, vedela pritom, že na Slovensko sa najbližšie mesiace nedostane. Keď počet nakazených začal rýchlo stúpať, zásobila sa potravinami a nariadila si dobrovoľnú karanténu. Riadila sa pritom odporúčaniami kamaráta z Číny, ktorý už zažil epidémiu na vlastnej koži.

Prečo ste sa po vypuknutí epidémie rozhodli dobrovoľne zostať v Španielsku?

Španielsko mám rada. Za tie roky, čo tu žijem, som si na krajinu a jej ľudí zvykla. Keď sa však situácia v Európe začala v súvislosti so šírením vírusu meniť a videla som, čo sa deje v Taliansku, priznám sa, že som chvíľu zvažovala, čo robiť. Zarážalo ma, že všetci sú pokojní, akoby sa nič nedialo. No ku mne sa už dostávali informácie od známeho z Číny, aký vývoj nás asi čaká. Dalo sa predpokladať, že krajiny začnú zatvárať svoje hranice.

Španielsko už v tom čase evidovalo prvé prípady nakazených. Nepovažovala som preto za zodpovedné presúvať sa, keďže letiská sú kontaminované a sú rozbuškou na šírenie vírusu. Nechcela som vystaviť riziku seba ani svoju rodinu a blízkych. O pár dní nato vyhlásila Svetová zdravotnícka organizácia pandémiu a veci okolo nás sa začali zo dňa na deň meniť.

Myslím si, že pred pandémiou sa nedá ujsť. Skôr či neskôr jej dôsledky pocítime mnohí, či už tak, že sa zrazu ocitneme na nejaký čas zavretí doma, alebo sa bytostne dotkne našich blízkych, prípadne blízkych našich priateľov a známych. Aj preto by sme sa mali začať každý sám za seba správať zodpovedne. Pre mňa bolo v momente rozhodovania najdôležitejšie, či mám bezpečné miesto, kde sa cítim dobre. To znamená mať miesto, kde si človek môže dobre navariť, dobre sa vyspať, dodržiavať hygienu a mať kontakt s blízkymi, pretože táto situácia so sebou prináša veľa neistoty a nezodpovedaných otázok.

Keď v Španielsku prišiel zákaz vychádzania, neľutovali ste predsa len, že ste neodišli?

So zákazom vychádzania som počítala. Vlastne som už len čakala, kedy ho vláda nariadi. Vyhlásenia a opatrenia prichádzali z môjho pohľadu pomaly, keď už región Madridu evidoval vyššie počty nakazených. U nás vo Valencii prebiehala veľká dvojtýždňová fiesta ešte pár dní pred vyhlásením pandémie, čo je úplná rozbuška. Ľudia na Facebooku polemizovali, či ju zrušia alebo nie. Po pár dňoch ju zrušili, no ja som si už karanténu radšej dobrovoľne nariadila sama. Chcela som chrániť seba i svoje okolie.

Priznám sa, bol to náročný čas. Nerozumela som situácii, pretože vírus je neviditeľný a navonok to teda pôsobí, akoby sa nič nedialo. Lenže napriek tomu sa každý stáva potenciálnym nosičom. Môj kamarát Gábor, ktorý žije v Číne, mi postupne poskytoval informácie, ako sa pripraviť a situáciu zvládnuť. Spočiatku som bola z jeho otázok zmätená. On však už podobnú situáciu zažil a presne vedel, čo sa u nás bude diať. Akoby to bol hlas z budúcnosti. Dnes mám podobný pocit, keď sa pozerám na krajiny, kde politici svojimi počiatočnými výrokmi situáciu podceňovali.

Ktoré rady kamaráta z Číny vám zatiaľ najviac pomohli?

Nebyť Gábora, neviem, ako to všetko zvládnem. Najdôležitejšie, čo si pamätám, bolo,