Toto nie sú prázdniny, učiť sa doma a volať si s kamarátmi nie je ono. So žiakmi sme hovorili o epidémii
Melinda, Tomi a Kristína sú siedmaci a už viac ako tri týždne sú doma. „Nikdy som si nemyslela, že to niekedy poviem, ale už by som chcela ísť do školy,“ hovorí Melinda.
Von takmer nechodia a starých rodičov počas epidémie vídajú menej často. „Občas chodím aj k babke, ale ona nám povedala, nech k nej nosíme rúško. Dnu nás nevpustí, kým si neumyjeme ruky. Starší sa toho boja troška viac,“ hovorí Tomi.
Učiť sa doma podľa nich nie je ono, pretože im učitelia nevedia presne vysvetliť, čo majú robiť. „Za domáce úlohy občas dostávame aj známky. Napríklad keď máme z chémie urobiť pokus a napísať k nemu protokol. Plus musíme učiteľke poslať fotku, či sme ten pokus naozaj urobili a či si to len nevymýšľame,“ vysvetľuje Kristína.
So spolužiakmi a kamarátkami sú v kontakte najmä cez videočet a rovnako sme sa s nimi spojili aj my. Hovorili o tom, ako epidémia zmenila ich život, čo robia počas dňa a aké je to učiť sa na diaľku.
Prvý týždeň doma som veľa maľovala
Melinda, 13 rokov
Celý čas som doma. Len občas musím zaniesť domácu úlohu svojej učiteľke do schránky. Býva v tej istej dedine. Spolužiaci, ktorí bývajú vo vedľajšej dedine, jej ju môžu poslať aj mailom.
Keďže nemusím chodiť do školy, vstávam neskôr, niekedy o ôsmej, inokedy aj o jedenástej. K učeniu sa musím dokopať. Zvyčajne mu venujem asi dve hodiny denne. Ani neviem, ako dlho sme už doma. Keď nechodím do školy, neviem ani to, aký je deň.
Učitelia nám domáce úlohy zadávajú cez školský systém EduPage. Prihlásime sa do systému a tam si nájdeme zadania. Každý učiteľ už nám dal aspoň jednu úlohu.
Trocha ma desí, keď sa hovorí o tom, že by sme mali ísť do školy
