Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana)

W. L. Tochman: Akoby si kameň jedla, vydalo Vydavateľstvo Absynt, preklad: Slavomír Bachura

Cesta

V autobuse smrdí, cestujúce fajčia. Nedovolia otvoriť okno ani na centimeter. Na oknách je námraza a v autobuse nefunguje kúrenie.

Ženy nosia šatky na hlavách a dlhé ťažké sukne, napriek tomu sa trasú. Nie od zimy, skôr z nervozity. Azda zo strachu, hoci vravia, že najväčší strach už prekonali.

Nechali ho v ten deň v tej doline. Pretože už väčší strach nemôžu mať, rozhodli sa tam vycestovať; niektoré druhý,
niektoré tretíkrát.

Vychádzame zo Sarajeva. Ideme na východ. Cesta je strmá, deravá a klzká. Hoci je už apríl, práve padá sneh. Máme pred sebou stopäťdesiat kilometrov, do cieľa by sme mali dôjsť na poludnie.

Mubina Smajlovič (tridsaťšesť rokov) tam cestuje prvýkrát. Dlho sa odhodlávala na túto cestu.

– Nemôžem to pochopiť, – vravela matke pred piatimi rokmi, hneď po tom. – Nič nemá zmysel.
– Keby sme len hocičo vedeli, – vravela pred dvoma rokmi, – možno by sa nám uľavilo.
– Nedá sa žiť v dvoch svetoch, – vravela pred rokom. – Jednou nohou v onom a jednou v tomto.
– Poďme tam! – navrhla naposledy. – Uvidíme, čo tam je.
– Nie, – povedala matka. – Nikdy tam nepôjdem.

Mubina dnes vstala pred svitaním. Pobozkala svojich synov, vymenila si niekoľko viet s matkou (matka trpí nespavosťou), zapila kávou biele tabletky (bez raňajok, o takomto čase tu nikto neraňajkuje). Obliekla si krátky
plášť a zbehla sedem poschodí nadol (výťah v jej bloku nefunguje roky, matka už mesiace nevychádza z domu).

Prešla cez most priamo na stanicu. Sadla si na prvé sedadlo, hneď vedľa šoféra, aby dobre videla na cestu. A na to, čo
je vedľa nej.

Keby si sadla na koniec, tiež by ju bolo hneď vidno. Pre jej čaro: má tmavé smutné oči, hrdzavé vlasy (ryšavá farba prekrýva šediny), široký úsmev (niekedy sa zasmeje) a evidentné vrásky.

Štíhla, pekná, vysoká, energická, v džínsach, bez šatky na hlave. Registruje cestujúce: nie najmladšie, neveselé,
neprefarbené. Pred spiatočnou cestou skontroluje, či sa všetky vrátili do autobusu.

Mubina na sebe nenecháva poznať strach, ale bojí sa asi najviac zo všetkých cestujúcich. Nepozná ten strach, ktorý
pred piatimi rokmi okúsili iné ženy. Vtedy tam nebola. Vycestovala o tri roky skôr, v apríli 1992.

V apríli 1992 sa v Bosne začala vojna.

Spolu s Mubinou vycestovali aj rodičia a jej malí synovia: štvorročný a štvormesačný.
– Poď s nami, – prosila manžela.
– Kto tu bude liečiť zvieratá, keď tu nebudem? – spýtal sa. – Zostanem, na všetko dohliadnem, a keď už bude pokoj,
vrátite sa.

Práve dnes je to osem rokov, ako sa k nej Hasan takto prihovoril.

Pokoj už nastal.

Mubina začína cestu späť.

Prečítajte si

Moslimov v Srebrenici vítali Srbi zabíjačkou, spomína poľský reportér

Slivky

Námraza už zmizla zo skiel, lúky kvitnú, prichádzame k Drine, do Bratunca. Míňame dediny, ktoré Mubina pozná z detstva.

Naposledy ich videla pred ôsmimi rokmi. To, čo vidí, je iné ako vtedy: kopy sutín alebo spálené skelety domov, kvitnú slivky, ľudí tu niet.

Hneď po vypuknutí vojny Mubina, jej malí synovia a jej rodičia odišli z Bratunca do Belehradu.

– Vraciam sa domov, – oznámil otec v Belehrade.
– Ostaň, – prosili ho.
– Na všetko dohliadnem, situácia sa upokojí a vy sa vrátite.
– Ostaň.
– Som doma, – zavolal už z Bratunca. – Som spokojný.

Ale navôkol pokoj nebol. Napozajtra už otec telefón nedvíhal. Ani muž už nedvíhal. Ani doma, ani na veterinárnej stanici.

– Čo sa deje? – znepokojovala sa Mubina. Zavolala k susedom.
– Váš otec vyšiel včera pred dom, – začala susedka. – Postavil sa na ulicu, rozhliadal sa.
– Vždy to robil, – prerušila Mubina susedku. – Každé ráno, niekoľko desiatok rokov. Vrav, čo bolo ďalej?
– Včera sa rozhliadal asi poslednýkrát. Prišli četníci. Opýtali sa na priezvisko, pozreli do zoznamu, naložili ho do auta. Potom sa ešte raz rozhliadli, ale bez otca. Zobrali váš volkswagen, mali kľúče.

Dodnes Mubina nevie, čo sa stalo: kto otca zobral a kam?

– Musím nájsť kosti, – utiera si oči, vyberá šminky, otvára púder. Vchádzame do Bratunca. Bratunac leží na rozľahlej
rovine, takmer pri Drine. Rieka delí Republiku srbskú od Srbska (Srbsko stadiaľ vidno dobre).

Mesto nie je ničím výnimočné: niekoľko ulíc, hotel s nečinnou fontánou (pri ktorej srbský generál Ratko Mladič ponížil holandského veliteľa jednotiek OSN), banka, v ktorej Mubina kedysi pracovala, dve školy, domy, niekoľko blokov, ľudia na uliciach.

Ľudia stoja a pozerajú, ale v Bosne to nie je nič výnimočné.

Nezamestnanosť dosahuje šesťdesiat percent a tu je určite ešte vyššia. Bratunac je výnimočný len jedným: susedí so Srebrenicou.

Treba ísť po asfaltke päť kilometrov rovno na juh, prejsť popri výrobných halách v dedine Potočari a už sa zjaví mestečko v úzkej zelenej doline. Cestujúce autobusu celú cestu hodnotia, že tunajšie okolie je neobyčajne úrodné a bohaté na minerály. Miestne liečivé vody – nasýtené železom do červena – sú dobré na málokrvnosť.

Mubina nechce ísť do Srebrenice, dokonca sa tým smerom ani nepozrie.

Hasan tam šiel.

(…)

Rodný dom

Dom Mubininých rodičov je neveľký, biely, pokrytý škridlou.

Tu sa Mubina narodila, odtiaľto chodievala do školy, tu sa vydala za veterinára Hasana. Teraz už niekoľko minút stojí pred domom. Pozerá sa. Nadáva na zanedbanú záhradu, chváli počasie. Takto skrýva strach pred tým, čo je za bránkou.

Konečne ju pootvorí. Opatrne vstupuje na betónové schody.

Vo dverách stojí mladé dievča. Rovnako vystrašené. Nič zvláštne: mnoho ľudí v Bosne sa dnes bojí neočakávaných
a neznámych ľudí.

Terajšia domáca bývala pred vojnou neďaleko, v obci Kravica. Jej dom spálili moslimovia zo Srebrenice.

– Počas obliehania utekali cez hory, – vysvetľuje Mubina, ako to bolo. – Brali Srbom všetko, čo sa dalo zjesť. Najčastejšie múku. Mech múky umožnil rodine prežiť istý čas.
– Ale aj domy pálili, – zdôrazňuje terajšia domáca. – Zabíjali Srbov.

– Áno, zabíjali, – Mubina sa rozhliada po izbe. Pozerá sa na to, čo v nej zostalo po jej rodičoch. Neveľa, iba časť z obývacej steny. Všetko bolo rozkradnuté, pravdepodobne predtým, než tu prišla mladá Srbka z Kravice. Ešte skôr než politici v Daytone určili, že sa po bosnianskej vojne môže každý vrátiť do svojho domu. Každý utečenec, každý vyhnanec.

Moslimovia (v Daytone nazývaní Bosniaci), ktorí hľadali útočisko v bosniansko-chorvátskej federácii, sa teraz môžu
vrátiť do svojich miest aj v Republike srbskej.

Napríklad: Mubinina matka by mohla prísť do Bratunca a povedať mladej Srbke: – To je moje, odíďte, prosím. Ak by nájomníčka neposlúchla, Mubinina matka by musela o pomoc požiadať miestnu srbskú samosprávu.

Žiadna moslimka sa nepokúša vrátiť za Drinu.

Mubina býva spolu s matkou a deťmi v Sarajeve, v časti Grbavica, ktorá patrila počas blokády hlavného mesta Srbom.
Aj Mubinin byt (na siedmom poschodí vežiaka, pekný výhľad na mesto) patril kedysi Srbom. A patrí naďalej. Podľa toho, čo stanovili v Daytone, sa môže každý vrátiť domov. Srbi usídlení v Republike srbskej alebo hocikde inde môžu získať svoje domy v bosniansko-chorvátskej federácii, teda aj v Sarajeve.

Zopár z nich sa už o to pokúsilo. Pomocou bosnianskych síl vyprázdňujú svoje domy od neoprávnených moslimských nájomníkov. Vyhostení zvyčajne dostanú iné prázdne bývanie po Srbovi, ktorý sa môže k nemu onedlho prihlásiť.

Srbi sa nie vždy vracajú domov preto, aby sa tu usídlili. Vracajú sa, aby vyprázdnili dom a aby ho následne predali.
Kúpiť ho môže každý, kto má peniaze. Mladá Srbka by sa mohla vrátiť do vypálenej Kravice.

V Bosne funguje tzv. program rekonštrukcie. Každá dedina a každé mesto, ktoré vyhlási, že príjme všetkých svojich
predvojnových obyvateľov, môže rátať s pomocou pri rekonštrukcii domov. S podporou Západu.

V Bratunci o tom dokonca ani nikto nerozpráva. Nikto neočakáva, že by sa sem hociktorá moslimka odvážila vrátiť.
O moslimských mužoch nikto nič nehovorí. Ako by nikdy neboli.

V dnešnej Bosne sa nekladú tri otázky: Ako sa má tvoj muž? Ako sa má syn? Čo si robil počas vojny?

– To som ja, – vraví Mubina Draganovi, svojmu srbskému priateľovi.
– Ty? Tu? – Dragan vypúli oči.

Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.

– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.
Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.

Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.

– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?
– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.
– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.
– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?
– Málo sa predáva.
– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.
– A ako deti?
– Rastú.
– A mama?
– Žije.

Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.

Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.

– Vyrástla si, – vraví Mubine.
– Zostarla som.
– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou
zabudla.
– Viem, boli ste priatelia.
– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.
– Nič?
– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.
– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?
– Kto vie? – muž stíši hlas.
– Chceli by sme ho s mamou pochovať.
– Nič neviem.
– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?

– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.