Grécke „nie“ nie je triumfom demokracie
Gréci za svoje „nie“ nacizmu a „nie“ diktatúre draho zaplatili. Nebolo by nič smutnejšie než vidieť ich platiť aj za „nie“ z tohto referenda
Grécke odmietnutie návrhov veriteľov nepredstavuje „víťazstvo pre demokraciu“. Pretože Gréci vedia lepšie než ktokoľvek iný, že demokracia je vecou vyjednávania, politickej reprezentácie a jasného rozdelenia moci. Zvyčajne nie je vecou referenda.
Demokracia je v referende v hre len za výnimočných okolností. Napríklad, keď sa zvoleným lídrom minú myšlienky, keď stratia dôveru voličov, alebo keď už zvyčajný prístup k riešeniu problémov nefunguje. Čo z toho bol grécky prípad? Bola pozícia Alexisa Tsiprasa taká slabá, že nemal lepšiu možnosť než preniesť zodpovednosť na občanov a uchýlil sa k výnimočnej forme demokracie, ktorú predstavuje plebiscit? Čo by sa stalo, ak by prerušili diskusie grécki partneri a požadovali by týždeň na rozmyslenie?
Demos a laos
Často a správne sa hovorí, že Európa je príliš byrokratická, príliš ťažkopádna, príliš pomalá. Posledné, čo sa dá povedať, je, že Tsiprasov prístup to zlepšuje. Ale nechajme to bokom a predpokladajme, že rozhodnutie, pred ktorým stál Tsipras, bolo také vážne a komplexné, že si zaslúžilo výnimočný krok, akým je referendum. V tomto prípade však hlasovanie malo túto komplexnosť odrážať. Malo to byť uvážlivé a opatrné vyjadrenie vôle ľudí. Malo byť zorganizované s ohľadom na stávku, ktorá je v hre, a s tým, že vláda poskytne občanom adekvátne informácie.
Namiesto toho však nachystala chvatne zorganizované hlasovanie, v ktorom mali odpovedať na vyložene nepochopiteľnú otázku. To, čo občania nedostali, bola informačná kampaň hodná toho mena. Dostalo sa im však apelov, aby hlasovali „nie“, ktorému nikto nerozumel.
Starí Gréci mali pre ľud dve slová: „demos“ bol spojený s demokraciou, „laos“ s davom. Detinským volaním po zhodení bremena vlastných chýb na plecia iných Európanov a neochotou reformovať nám Tsipras predstavuje najhoršiu verziu gréckej politiky. Svoj prístup k referendu môže obhajovať tým, že jeho cieľom nebolo ani tak zistiť názory občanov ako skôr posilniť svoju pozíciu v konfrontácii s veriteľmi Grécka. Aké je však ospravedlnenie tejto konfrontácie?
Urážka ostatných
Európska únia dosiahla mier tým, že sa postupne naučila, ako nahradiť starú logiku konfrontácie a konfliktu vyjednávaním a kompromisom. Napriek svojim defektom sa EÚ stala laboratóriom demokratických inovácií, v ktorom sa po prvýkrát za storočia snaží vyriešiť rozdiely nie politickou vojnou a vydieraním, ale počúvaním, dialógom a syntézou rôznych uhlov pohľadu.
V tomto zmysle znamená grécke referendum urážku osemnástich krajín, vrátane tých, ktorých situácia nie je oveľa lepšia ako grécka, krajín, ktoré už priniesli povážlivé obete v podobe miliárd eur. Aký poryv mysle niekomu dovoľuje nazvať toto referendum „aktom odporu“ či „obranou demokracie“?
Od referenda sa však mnohí ľudia v Európe správajú, ako keby bol Tsipras posledným demokratom eurozóny, ako keby čelil „totalitnej“ klike, proti ktorej sa statočne a „húževnato postavil“.
Nebudem sa zdržiavať Tsiprasovým parlamentným spojenectvom s krajne pravicovými Nezávislými Grékmi, ktorých lídri sa nehanbia za výpady proti homosexuálom, budhistom, Židom a moslimom. Ani sa nebudem zaoberať faktom, že si Tsipras pri zhromažďovaní parlamentnej podpory pre referendum neodpustil požiadať o ňu ani neonacistický Zlatý úsvit, ktorého pomoc by každý iný európsky líder odmietol.
Namiesto toho chcem zdôrazniť skutočnosť, že Tsiprasovi európski kolegovia nie sú o nič menej demokratickí a legitímnejší ako on. Krajiny strednej Európy, ktoré prežili nacistickú aj sovietsku totalitu, nepotrebujú lekcie o legitimite od nikoho, zvlášť nie od gréckeho premiéra. Pobaltské krajiny, o ktoré sa teraz zaujíma ďalší Tsiprasov nemilý spoločník Vladimir Putin, ktorý chce preskúmať „legalitu“ ich nezávislosti, nespanikárili a nepodľahli pokušeniu zvaliť svoje nešťastie na iných: svoje problémy nepoužívajú ako ospravedlnenie toho, že rezignujú na povinnosť solidarity s Gréckom.
Nie je „nie“ ako „nie“
Nič z toho neznamená, že by sme grécke členstvo v Európskej únii mali odpísať. V iných časoch Gréci draho zaplatili za svoje „nie“ nacizmu a „nie“ vojenskej diktatúre. Nebolo by nič smutnejšie než vidieť ich platiť aj za „nie“ z tohto referenda, ktoré bolo fraškovitou simuláciou predchádzajúcich šľachetných skutkov vzdoru.
Hádam budú mať lídri eurozóny trpezlivosť rozoznať toto chybné „nie“ a byť viac Grékmi ako Gréci. Hádam zabránia tomu, aby Gréci uvideli pravú, tragickú tvár toho, ako v nedeľu rozhodli.
© Project Syndicate
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].