Dekameron 2020: Sobota 16
V núdzi poznáš priateľa, smäd je mizerný sluha a ešte horší pán, čo sa stane v potravinách, nech zostane v potravinách. A ešte – nič ľudské im nie je cudzie. To všetko by sa dalo povedať o ôsmich ľuďoch priškripnutých pandémiou a mrežou v nočnej predajni. Dnes rozpráva Daniela Kapitáňová.
Keď sa Hygienik Žofie spýtal, kde k tej škatuli prišla, pocítila prvý nával smiechu, derúceho sa už dvadsať rokov von, ešte z čias školskej exkurzie v národnej knižnici, keď sprievodca ukázal na zapratanú policu a povedal: „Toto sú škatule slovenských spisovateliek.“ Akýmsi zázrakom sa jej vtedy podarilo nerozosmiať sa.
A potom, o hodne neskôr, bola raz v kaviarni na Ventúrskej, pri vedľajšom stole sedel slávny Tomáš Janovic, s ktorého veršami sa kedysi prihlásila do recitátorskej súťaže (ani z triedneho kola nepostúpila!), keď prišla k nemu akási novinárka s diktafónom v ruke a spýtala sa: „Majstre, povedali by ste mi niečo do tej mojej škatule?“ Vtedy na vlastné oči videla, ako sa oslovený nadychoval, ako v ňom bojovala chuť glosovať s dobrou výchovou a nakoniec rezignovane nechal tú dobrú výchovu zvíťaziť.
Ani vtedy sa nerozosmiala.
Tentoraz však Žofia vybuchla a nie a nie prestať.
„Kristaježiši!“ zvolala Hrabla a takú jej šupla po chrbte, až jej vyrazilo dych. Našťastie aj so smiechom.
„Prepáčte,“ zašepkala Žofia.
„To nič, obyčajný hysák.“ A Hrabla sa na ňu usmiala.
Bol to prvý dobroprajný úsmev večera.
Akoby láskavosť bola niečo, čo nestojí ani za komentár, kancelária vedúceho sa začala vyprázdňovať. Ostal tam len Hygienik s pokladníčkou, ktorá sa ho držala oboma rukami ako pripitý cestujúci tyče v električke, a Hrabla. Nie Hrabla, Zlatica, pripustila Žofia.
Miestnosť osvetľoval monitor a slanina sa leskla, akoby bola z aristokratickej mangalice s modrou krvou.
„Tak ako to bolo s tou škatuľou?“ spýtal sa znovu Hygienik.
„Počkajte,“ prerušila ho Zlatica (ešte pred chvíľou Hrabla), „čo keby sme si dali kapurkovú?“
Hygienik obradne prikývol a vykročil, no kým vyšiel, zvíťazila v ňom vrodená pedantéria: „… iba pre poriadok – žiadna ‚kapurková‘ to nebude, lebo to je odvodené od nárečového slova kapura, nalievalo sa to teda pri odchode a my roz-hod-ne nikam neodchádza…“ Nedopovedal. Pochopil, že muža robia činy, a vykročil k regálu s destilátmi.
