Dokedy budú iracionálni performeri racionálnou politickou voľbou?

Pavol Frič je sociológ, FSV Karlovej univerzity, FSEV Univerzity Komenského
Vladimír Benáček je ekonóm, FSV Karlovej univerzity

Spoločný menovateľ prvých komentárov, ktoré sme v našej bubline po voľbách zaznamenali, vyznieval asi takto: „Bože, veď vyhral akýsi šašo!“ Neskoršie a fundovanejšie komentáre k nedávnym volebným výsledkom predčasne uťal koronavírus. Je to škoda, lebo reflexia volieb tak, ako prebehla, je dosť jednostranná a neúplná, podobne ako zmienený spoločný menovateľ. To, čo nám komentátori ponúkli (okrem príbehu o šťastnom pribrzdení extrémizmu), bol obraz žiarivého úspechu jedného zvláštneho politického lídra a poľutovaniahodného neúspechu demokratickej opozície.

Úspešný Matovič bol opisovaný ako podivná kombinácia jarmočného excentrika a marketingového guru – ako blázon, šašo, neriadená strela, ale zároveň schopný marketér a performer. Autentická osobnosť, ktorá dokáže voličov presvedčiť o tom, že „čo povie, je vždy pravda“. Svojím šašovstvom a chytrou marketingovou stratégiou získal pozornosť, naplnil emocionálne potreby voličov a zvíťazil. Neúspešní lídri demokratickej opozície sú Matovičovým presným opakom. Nemajú emócie ani performatívne schopnosti a u voličov nevzbudzujú vášeň pre politiku. Neuspeli preto, lebo vo svojej racionálnej bohorovnosti podcenili emócie voličov, píše sa v komentároch.

Je to jasné ako facka: dôležitá je zábavná forma. Ale počkať! Kde zostal obsah a hodnoty, ktoré politici reprezentujú? O čomže to vlastne hovoril Matovič? O korupcii a mafiánstve mocných! Pre voličov, ako ukázali výsledky prieskumu (exit poll), to bola hlavná téma volieb. Korupciu a mafiánstvo v politike však kritizovali aj predstavitelia demokratickej opozície. Vyčíta sa im, že o tom hovorili málo a sústredili sa skôr na nebezpečenstvo nástupu extrémistov. Problém však nebol v tom, že boli slušní a korupciu kritizovali málo „dryáčnicky“, nezáživne, bez emócií, ale v tom, že im ľudia neuverili, že ju dokážu z politiky naozaj odstrániť. Nepresvedčili ich, že majú na to, aby politiku zmenili z korupčného nástroja mocných na skutočného reprezentanta záujmov väčšiny obyvateľstva. Ani sa nesnažili niekoho presvedčiť, že politiku vedia robiť aj bez podpory bohatých.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že voliči sa zachovali iracionálne, keď uverili skôr prostorekému Matovičovi než rozvážnejším lídrom demokratickej opozície. Zdá sa, že voľby rozhodli len emócie a politika sa nachádza v akejsi postracionálnej dobe, v ktorej sú úspešní tí, čo vyzerajú ako nebezpeční blázni či šašovia (pozri Donald Trump, Boris Johnson či Beppe Grillo…). Je to fakt bláznivá doba alebo existuje pre správanie voličov a lídrov aj dáke racionálne vysvetlenie?

Silné a slabé miesta šašov

Jedno by sa našlo. Na Slovensku i vo väčšine demokratických spoločností už dlhodobo panuje hlboká nedôvera v politické strany a zhoršuje sa hodnotenie demokracie ako politického systému vhodného na riešenie problémov širokých vrstiev obyvateľstva. Aj v akademickom svete sú súčasné demokracie stále častejšie prirovnávané k oligarchiám, ktoré prednostne slúžia záujmom bohatých a mocných. Štandardné strany a politici sú považovaní za ich spojencov, pretože len vďaka peniazom bohatých môžu v systéme finančne náročnej marketingovej demokracie uspieť vo voľbách. Bez príspevkov bohatých sa dnes marketingová politika predsa robiť nedá. Skrátka, obhajovať záujmy slabších (obyčajných ľudí) aj po voľbách je v tomto systéme neracionálne. To by mohol robiť len blázon! Veď dlhy politikov sa počítajú iba u oligarchov a korupčníkov. Je logické, že len blázni sú v marketingovom systéme politiky schopní potlačiť racionálny sklon nadbiehať záujmom bohatých a mocných a venovať sa radšej obhajobe záujmov „obyčajných voličov“. Nejeden volič si úplne vážne kladie otázku: môže sa v terajšej dobe dať na politiku slušný a poctivý človek so zdravým rozumom?

Preto je voľba politických bláznov, čo majú odvahu vstúpiť s pokrikom do arény, pre obyčajného mysliaceho voliča celkom racionálna. Ľudia si povedia, že taký politik je dostatočne veľký blázon na to, aby sa naozaj pustil do vymetania Augiášovho chlieva marketingovej politiky. Dajú mu svoj hlas, lebo stávka na racionálnych politikov dlhodobo nevychádza. Rovnako racionálna je za takých podmienok aj stratégia šaša, pretože je úspešná. Demokraciami vo svete sa prevalila vlna populistických vodcov, ktorí si svoj bláznivý imidž starostlivo pestujú a zrejme často len predstierajú.

Stratégia hrania sa na politického šaša má však aj slabé miesto. Populisti v predvolebnej kampani ako garanta zmeny mafiánskych pomerov vždy ponúkajú len sami seba. Len svojím bláznovstvom ručia za svoje sľuby. Neuspeli by, keby ich ponuka excentrického a všetkého schopného politika bola v predvolebnej kampani vyvážená skutočne racionálnou ponukou lídrov štandardných strán, ktorá by poskytovala inštitucionálnu záruku žiaducej zmeny aj bez masky šaša. A presne k tomu, bohužiaľ, nedošlo ani na Slovensku. Lídri strán demokratickej opozície príliš nepremýšľali o inštitucionálnych zárukách odstránenia mafiánov z politiky, ale po vzore populistov aj oni ako záruku slušného Slovenska a demokracie bez mafiánov prezentovali verejnosti hlavne sami seba (pozri heslá typu Mladá sila, Poďme do nich či Hlavu hore). Mohol tomu racionálne uvažujúci „obyčajný volič“ uveriť? Ukázalo sa, že veľmi nie. Nevyzerali dosť bláznivo a racionálny kalkul obyčajných voličov ich neúprosne zaradil medzi tichých spojencov mocných a bohatých, ktorí sa skôr či neskôr uchyľujú k mafiánstvu, pretože ich k tomu systém doženie. A navyše sa im to aj vyplatí, lebo možnosti chudobných a slabých na odvetu sú mizivé.

Návrat do minulosti

Chyba je v systéme, ktorý ignoruje imperatív mocenskej rovnováhy medzi malým počtom bohatých a veľkým množstvom menej majetných a nemajetných. Sľuby nápravy zdravotníctva, školstva, bezpečnosti, dopravy, justície a potrestania mafiánov by mohli zafungovať len vtedy, ak by mali reálnu oporu v predstave o zásadnej zmene marketingového systému politiky, ktorý sa dnes logicky musí nakoniec prichýliť k záujmom bohatých zákulisných hráčov. Bez tejto zásadnej zmeny politické sľuby zostanú len sľubmi a nanajvýš dôjde ku kozmetickým úpravám súčasného stavu. Bez tejto zmeny aj udatní blázni samovrahovia rýchlo narazia na svoje limity, lebo bez peňazí bohatých sa nezaobídu ani oni, akokoľvek úprimná by bola ich snaha robiť dobro. Dobro tiež nie je zadarmo.

Bohužiaľ, štandardné strany pred voľbami neurobili pokánie a nepriznali, že bohatí a mocní získali v spoločnosti až príliš veľký vplyv, ktorý nie je vyvážený právomocami menej bohatých či slabých. Ich reči o slušnom a spravodlivom Slovensku zostali len rečami, pretože nepredstavili žiadnu inštitucionálnu záruku spravodlivejšej reprezentácie záujmov rôznorodých skupín obyvateľstva v politike. Neponúkli voličom možnosť vyvážiť vplyv bohatstva malého počtu mocných veľkým množstvom príspevkov menej bohatých a slabých. Chceli, aby voliči uverili, že stačí, keď budú vo veľkej politike ONI a potom všetko zmení k lepšiemu sila ich osobností. Aj keď to nikto z nich priamo nepovedal, to, čo vlastne voličom ponúkali, bol návrat do minulosti – skryto ponúkali retroscenár vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý je nerozlučne spájaný práve s veľkým vplyvom bohatých a mocných v politike. Tento podprahový „message“ však voličom neunikol.

Dnes sa výzvy a odporúčania, aby štandardní politici používali emócie a neprenechávali ich len populistom, množia ako huby po daždi. Ale to na záchranu demokracie pred populistami nestačí. Mať len imidž na všetko odhodlaného blázna je vzhľadom na túto úlohu veľmi málo a vzhľadom na fajnový žalúdok liberálnych demokratov (korektných a dobre oblečených) veľmi veľa. Aby boli úspešní a zachránili demokraciu pred všetkého schopnými populistami, musia štandardní demokratickí politici občanom ukázať, ako sa dá s ich pomocou zlomiť vzorec marketingovej politiky, ktorý obyčajných voličov ako sponzorov demokracie diskriminuje a uprednostňuje záujmy boháčov s mafiánskymi sklonmi. Vtip je v tom, že musia ponúknuť racionálne riešenie, ktoré súčasne pohne aj emóciami voličov.

Strany v korupčnej pasci

V novembri minulého roka na stránkach Denníka N vznikol zárodok diskusie o takomto riešení. Jeho podstatu tvoria „politické daňové asignácie“, t. j. príspevky stranám, ktoré sú postavené na podobnom princípe ako napríklad dvojpercentné asignácie platičov daní pre mimovládne organizácie. Asignácie v politike dávajú totiž voličom moc rozhodovať o svojich finančných investíciách do demokracie. To je dôležité, pretože demokracia už dávno nie je len o hlasovaní vo voľbách, ale aj o jej dlhodobom financovaní. Aby demokracia fungovala, voliči musia nielen hlasovať, ale musia do nej aj investovať, aby bola takpovediac pod kontrolou „akcionárov“ trvalo udržateľná. Bohužiaľ, v marketingovej demokracii je investorská rola voličov potlačená na minimum.

Súčasný stav je pravým opakom toho, čo by malo byť. Voliči vynakladajú svoje peniaze na udržateľnosť demokracie za veľmi podivných okolností, ktoré sú im však prezentované ako samozrejmosť. Po prvé, musia povinne platiť politické strany na štyri roky dopredu. Tým ich rola sponzora demokracie podlieha pasivite. Po druhé, politické strany sa dohodli, že investície voličov jednoducho zmenia na lacné štátne dotácie. Namiesto osobnej emocionálne zakotvenej zainteresovanosti investora nastúpila ľahostajnosť daňového poplatníka, ktorý nemá prehľad, čo sa s jeho peniazmi deje. Po tretie, sadzba na voliča na rok (6,44 eura, čo je 3,40 eura na obyvateľa) je extrémne nízka vzhľadom na to, čo by strany potrebovali na svoj profesionálny chod ako fundamentálne inštitúcie spoločenského riadenia. Aby mohli túto funkciu plniť skutočne zodpovedne, musia mať organizačný a analytický aparát, vytvárať koncepcie a dlhodobé programy, musia pracovať v „teréne“ s voličmi, komunikovať s regionálnymi pobočkami a podporovateľmi, regrutovať prívržencov a vychovávať budúcich politikov a manažérov, stýkať sa so zahraničnými partnermi, vytvárať public relations, prenajímať budovy atď. Je to všetko tvrdá a vrcholne odborná práca. Uvedomme si, že na poistenie auta dávame ročne oveľa viac než 6,44 eura, pričom funkčná politika je spoločensky neporovnateľne dôležitejšia ako funkčné auto. Podobne oveľa viac platíme za rozhlas a televíziu (56 eur ročne). Najväčšia slovenská strana OĽaNO získala z volieb 5,2 milióna eur ročne, za čo má byť mozgom rozvoja celého Slovenska. Skutočne sme ochotní dať len toľko na takýto rozvoj? Aj malá univerzitná fakulta má väčší rozpočet, a to bez bilbordov.

Ak by podobne podkapitalizované (t. j. s deficitmi financií a ľudského kapitálu) boli firmy v ekonomickom poradenstve (napr. McKinsey, KPMG, PWC, Deloitte), tak by rýchlo skrachovali. Predsa parlamentné strany, ktoré majú riadiť celý štát, by nemali byť horšie vybavené ľuďmi a prostriedkami ako podniky, ktoré len radia súkromnej sfére. Strany sú tak z politického rozhodnutia finančne pridusené a tým vrhnuté do náručia veľkokapitálu a korupcie. Tento systémový znak súčasného legálneho spôsobu financovania politických strán vo svojom dôsledku znamená, že odstránenie korupcie a klientelizmu je hra bez konca, kde sa časom menia len kulisy a herci. Politici a politické strany sú v korupčnej pasci. Súčasný systém štátneho financovania politiky je prirodzeným semenišťom korupcie.

Komu nadbiehať

A sú tu aj ďalšie otázniky. Z financovania strán boli odstavení všetci tí, čo nevolili alebo im hlas prepadol, a to je 51 percent populácie. Je taká diskriminácia vôbec zlučiteľná s demokraciou? Finančná cena odovzdaného hlasu (26 eur na 4 roky) je bez progresie. Ľudia s vyššími príjmami, ktoré si zaslúžili vlastnou prácou, nenesú vyššiu záťaž a zodpovednosť za stav politiky. Je to správne? Premena investícií voličov na štátne dotácie, t. j. na systém substitučného štátneho financovania politických strán, bola pôvodne zamýšľaná ako opatrenie proti korupcii. Dnes je jasné, že tento nástroj len vháňa politické strany do pokušenia odpútať sa od záujmov väčšiny voličov a korupciu v žiadnom prípade nerieši. Bohužiaľ, štátne dotácie do politiky oslabujú moc elektorátu, pretože mu berú kontrolu nad peniazmi, ktoré štát vynakladá na chod demokracie. A čo je hlavné, štátne dotácie do politiky narúšajú mocenskú rovnováhu medzi malým počtom bohatých voličov a množstvom obyčajných voličov. Bohatí voliči vďaka svojim veľkým darom (skryte) venovaným politickým stranám zostávajú investormi, ktorí si nárokujú adekvátnu návratnosť, ale obyčajní voliči sú len okrajovými daňovými poplatníkmi.

Politické daňové asignácie majú šancu tento nerovnovážny stav zmeniť v prospech obyčajných voličov. Ich zavedenie zruší systém štátneho financovania politických strán, bude priebežne pridávať stranám kapitál podľa úsudku voličov a vráti obyčajným voličom status politických investorov. To je veľmi dôležité, lebo ako je dobre známe, investície sú spojené s emóciami – veď ide „len“ o peniaze! Voliči tak získajú potrebný emocionálny impulz, ktorý ich znovu vtiahne do politického života. Konečne sa stanú spontánne a priebežne aktívnymi hráčmi veľkej politiky, pretože prevezmú kontrolu nad peniazmi, ktorými budú udržiavať demokraciu v chode a budú tak môcť úspešne konkurovať i veľkým zákulisným hráčom. Pritom sa ani nemusia organizovať a čeliť problémom byrokratickej záťaže. Znie to ako rozprávka? Tak sa na to pozrime viac zblízka.

V našich simulačných výpočtov politických daňových asignácií pre voľby 2020 sme porovnali súčasné príjmy strán, ktoré dostali zo štátneho rozpočtu, s príjmami, ktoré by dostali formou asignácií. Testovali sme sadzbu malej asignácie na jedného voliča: štvrť percenta z ročnej dane z príjmu u zamestnancov plus jedna desatina percenta z dôchodku plus 5 eur ročne u študentov a nezamestnaných. Suma aj takto miniatúrnych asignácií by potom bola skoro 29 miliónov eur ročne na rozdiel od súčasných 18,5 milióna eur, t. j. o 56 percent viac. Odpadá tak výhrada, že politické strany budú mať strach zaviesť asignácie, pretože nezarobia toľko ako v súčasnom systéme. Nakoniec, sadzba môže byť aj výrazne vyššia. Závisí len od toho, ako si ceníme zdravé fungovanie demokracie. Nakoľko si ceníme vlastných voličov, že budú investovať uvážene, a nakoľko strany peniaze svojich „akcionárov“ reinvestujú do spoločensky prínosných inštitútov politiky. Strany už nebudú potrebovať toľko vrtichvostov na zháňanie peňazí, ale stratégov a manažérskych talentov.

Po zavedení asignácií podľa nášho modelu by voliči v 10-percentnom pásme najchudobnejších prispievali menej (napr. okolo 3 eur ročne, zatiaľ čo 10 percent najbohatších okolo 12 eur), čo je sociálne solidárne. Vďaka politickým asignáciám by pri financovaní strán vzrástla váha voličov s nadpriemernými príjmami. Ale váha „horných 5000“, t. j. jednej tisíciny obyvateľov, by naraz bola zanedbateľná. Váha „stredných troch miliónov“ by s príspevkom 64 percent všetkých asignácií jednoznačne dominovala. Pre túto strednú triedu je samozrejmé, že nechce mať okolo seba ľudí v biede a má záujem o sociálnu rovnosť. Ani tí najchudobnejší by nezostávali na okraji. Príspevok dolnej a hornej polovice elektorátu by bol 40 ku 60 percentám. Pre politické strany by preto bolo krátkozraké nadbiehať bohatým a znepriateliť si ostatných. Pri každej strane ide o to, udržať si stredového voliča, takže v podstate je racionálne nadbiehať jemu – sprava či zľava. Nadbiehať len najbohatšiemu percentilu voličov by bola stratégia smerujúca k prehre.

Asignácie nielenže zásadne zvyšujú príjmy strán od jednotlivých voličov, ale tiež menia ich rozdelenie oproti súčasnému systému. Po februárových voľbách by relatívne najviac získali malé strany, čo sa nedostali do parlamentu (napr. KDH). Štyri stredové strany (OĽaNO, PS/Spolu, SaS a Za ľudí) by získali zhruba o 70 percent viac ako teraz a podieľali by sa na polovici asignácií. Tri zostávajúce parlamentné strany (Smer, Sme rodina a ĽSNS) by získali zhruba o tretinu viac a ich podiel by bola jedna štvrtina. Poslednú štvrtinu asignácií by získali menšie neparlamentné strany.

Konkurencia a disciplína

Skeptici môžu namietať, že ľudia už politike neveria natoľko (hlavne nevoliči), že ich ochota zodpovedne participovať na asignáciách je mizivá. Jednoducho, veľká časť voličov asignácie neudelí a tým asignácie stratia zmysel. Preto musia byť politické asignácie povinné, tak ako je v niektorých krajinách povinná účasť na voľbách. To sa s demokraciou nijako nevylučuje. Ak niekto asignáciu napriek zákonu neudelí, automaticky sa proporčne pripíše všetkým stranám podľa stavu na ich asignačnom konte. Príjmy z asignácií musia tvoriť dominantný peňažný zdroj politických strán. Výška individuálnych darov mimo asignácie by bola výrazne obmedzená zákonom (od štátu by strany dostávali len menší režijný príspevok) a vykázaná na verejnom účte príjmov a výdajov.

Spochybňovanie zodpovedného prístupu voličov k ich investíciám do politiky sleduje podobnú zvrátenú logiku, ktorú v rokoch 1990 – 91 používali pochybovači o možnosti ekonomickej transformácie, keď argumentovali, že nie je možné mať trhovú ekonomiku, keď podniky nemajú trhové návyky. Rýchlo sa zistilo, že trhové návyky sa dajú získať cvikom a trhová ekonomika ich k tomu rýchlo dotlačí. Podobne otvorenie politického trhu pre investície jednotlivcov časom dotlačí voličov k zodpovednému správaniu a strany k tomu, aby si pestovali svoju reputáciu a spontánne sa vyhýbali korupcii, pretože inak by mohli prísť o veľké peniaze od masy voličov.

Ale možno sa stretnúť aj s názorom, že voličom vlastne na bezúhonnosti politických strán a politikov nezáleží, že aj naďalej budú voliť skorumpovaných vodcov, ktorí si ich kúpia populistickými opatreniami (pozri napríklad Mečiar a Fico). Politické asignácie vraj podnietia vlnu populizmu – kto viac sľúbi, ten získa viac peňazí a prevalcuje ostatných. Voči tejto námietke sa dá ľahko argumentovať tým, že vlnu populizmu tu máme aj bez asignácií a napokon populisti, ak sa odklonili od bezúhonnosti, na to tiež doplatili aj v súčasnom systéme (opäť pozri napríklad Mečiar a Fico). Navyše, aj na tento prípad sa vzťahuje logika učenia sa na vlastných chybách pri investovaní do politiky.

V asignačnom systéme financovania politických strán má volič možnosť potrestať stranu či politika za nesplnené veľkohubé sľuby či nevhodné správanie takmer okamžite. Veď asignácie nemusia voliči platiť len raz za rok, ale pokojne aj každý mesiac, v proporčne menšej sume. Námietka, že by to bolo komplikované, neobstojí. V dnešnom veku internetu a smartfónov nie je problém vyrobiť aplikáciu s databázou príjmov, daní, penzií a elektorátu. Zaplatenie asignácie by nebol väčší problém ako objednať si cez internet pizzu. Každý volič by mal možnosť si skontrolovať, ako si strany finančne stoja, a žiadať si ich výročnú správu. O to by bol jeho investičný angažmán vo veciach verejných autentickejší. Transparentná konkurencia na trhu politických „akcií“ by strany rýchlo disciplinovala.

Určite sa stretneme s otázkou, ako sa asignácie politickým stranám osvedčili inde vo svete. Automaticky sa predpokladá, že Slovensko sa vždy len učí od iných. Áno, politické asignácie jednoduchšieho typu si zaviedol štát Oregon v USA. Asignácie cirkvám úspešne fungujú napríklad v Rakúsku, Fínsku, Nemecku či vo Švajčiarsku. Ináč nevieme, kde by už mal náš politický návrh dvojníka. Trebárs to bude práve Slovensko, ktoré svetu ukáže, ako sa dá v politike oddeliť zrno od pliev.

Politické daňové asignácie, tak ako tu boli prezentované, predstavujú jednu z možností, ako politiku inštitucionálne poistiť proti korupcii a mafiánstvu. Zostáva už len dúfať, že predstavitelia štandardných politických strán pochopia, že v ďalšom kole nemusia prehrať s populistami, ale s populistickými extrémistami, ak nebudú schopní okrem samých seba ponúknuť voličom aj inštrumentálnu zábezpeku fungovania demokracie, ktorá sa bude opierať o spontánny aktivizmus veľkého počtu jednotlivcov. Politický život nielen na Slovensku ukázal, že úspešný boj so systémovou korupciou sa nedá vybojovať byrokraciou – sériou čiastkových protikorupčných opatrení, za ktoré sa doteraz politici schovávali. To je možné len systémovou reformou samotnej politiky.

Protikorupčné opatrenia majú tú chybu krásy, že korupčníci sú na ne už vopred dobre pripravení, zmäkčujú ich znenie a znehodnocujú ich predpokladanú účinnosť. A ak aj nakoniec budú prijaté, dokážu oslabiť potrebnú politickú vôľu na ich reálne uplatňovanie v praxi a skorumpujú byrokratický aparát. Pán Kočner nám názorne predviedol, ako sa to robí. Ak sa marketingový systém demokracie nezmení, je naivné myslieť si, že už ďalší kočnerovia neprídu. Určite prídu a budú iní len v tom, že budú viac poučení a budú to robiť lepšie. Spoliehať sa na to, že do politiky sa dostanú morálni hrdinovia či dáki rozprávkoví „nadpolitici“, ktorí to zoberú na seba z rýdzeho altruizmu a založia tradíciu nekorupčnej politiky, je nezodpovedné. Než stačia v marketigových podmienkach politiky svoje dobré úmysly presadiť do života, budú už dávno na politickom smetisku.

Jediná záruka je inštitucionálna zmena, nastavenie nových pravidiel hry pomocou dobre miereného úderu na mafiánsky solar plexus. Kto chce vyhnať mafiánov z politiky, musí dať slobodu voličom financovať politické strany!