Denník N

Dokedy budú iracionálni performeri racionálnou politickou voľbou?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Daňové asignácie sú najlepšou poistkou proti mafiánom.

Pavol Frič je sociológ, FSV Karlovej univerzity, FSEV Univerzity Komenského
Vladimír Benáček je ekonóm, FSV Karlovej univerzity

Spoločný menovateľ prvých komentárov, ktoré sme v našej bubline po voľbách zaznamenali, vyznieval asi takto: „Bože, veď vyhral akýsi šašo!“ Neskoršie a fundovanejšie komentáre k nedávnym volebným výsledkom predčasne uťal koronavírus. Je to škoda, lebo reflexia volieb tak, ako prebehla, je dosť jednostranná a neúplná, podobne ako zmienený spoločný menovateľ. To, čo nám komentátori ponúkli (okrem príbehu o šťastnom pribrzdení extrémizmu), bol obraz žiarivého úspechu jedného zvláštneho politického lídra a poľutovaniahodného neúspechu demokratickej opozície.

Úspešný Matovič bol opisovaný ako podivná kombinácia jarmočného excentrika a marketingového guru – ako blázon, šašo, neriadená strela, ale zároveň schopný marketér a performer. Autentická osobnosť, ktorá dokáže voličov presvedčiť o tom, že „čo povie, je vždy pravda“. Svojím šašovstvom a chytrou marketingovou stratégiou získal pozornosť, naplnil emocionálne potreby voličov a zvíťazil. Neúspešní lídri demokratickej opozície sú Matovičovým presným opakom. Nemajú emócie ani performatívne schopnosti a u voličov nevzbudzujú vášeň pre politiku. Neuspeli preto, lebo vo svojej racionálnej bohorovnosti podcenili emócie voličov, píše sa v komentároch.

Je to jasné ako facka: dôležitá je zábavná forma. Ale počkať! Kde zostal obsah a hodnoty, ktoré politici reprezentujú? O čomže to vlastne hovoril Matovič? O korupcii a mafiánstve mocných! Pre voličov, ako ukázali výsledky prieskumu (exit poll), to bola hlavná téma volieb. Korupciu a mafiánstvo v politike však kritizovali aj predstavitelia demokratickej opozície. Vyčíta sa im, že o tom hovorili málo a sústredili sa skôr na nebezpečenstvo nástupu extrémistov. Problém však nebol v tom, že boli slušní a korupciu kritizovali málo „dryáčnicky“, nezáživne, bez emócií, ale v tom, že im ľudia neuverili, že ju dokážu z politiky naozaj odstrániť. Nepresvedčili ich, že majú na to, aby politiku zmenili z korupčného nástroja mocných na skutočného reprezentanta záujmov väčšiny obyvateľstva. Ani sa nesnažili niekoho presvedčiť, že politiku vedia robiť aj bez podpory bohatých.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že voliči sa zachovali iracionálne, keď uverili skôr prostorekému Matovičovi než rozvážnejším lídrom demokratickej opozície. Zdá sa, že voľby rozhodli len emócie a politika sa nachádza v akejsi postracionálnej dobe, v ktorej sú úspešní tí, čo vyzerajú ako nebezpeční blázni či šašovia (pozri Donald Trump, Boris Johnson či Beppe Grillo…). Je to fakt bláznivá doba alebo existuje pre správanie voličov a lídrov aj dáke racionálne vysvetlenie?

Silné a slabé miesta šašov

Jedno by sa našlo. Na Slovensku i vo väčšine demokratických spoločností už dlhodobo panuje hlboká nedôvera v politické strany a zhoršuje sa hodnotenie demokracie ako politického systému vhodného na riešenie problémov širokých vrstiev obyvateľstva. Aj v akademickom svete sú súčasné demokracie stále častejšie prirovnávané k oligarchiám, ktoré prednostne slúžia záujmom bohatých a mocných. Štandardné strany a politici sú považovaní za ich spojencov, pretože len vďaka peniazom bohatých môžu v systéme finančne náročnej marketingovej demokracie uspieť vo voľbách. Bez príspevkov bohatých sa dnes marketingová politika predsa robiť nedá. Skrátka, obhajovať záujmy slabších (obyčajných ľudí) aj po voľbách je v tomto systéme neracionálne. To by mohol robiť len blázon! Veď dlhy politikov sa počítajú iba u oligarchov a korupčníkov. Je logické, že len blázni sú v marketingovom systéme politiky schopní potlačiť racionálny sklon nadbiehať záujmom bohatých a mocných a venovať sa radšej obhajobe záujmov „obyčajných voličov“. Nejeden volič si úplne vážne kladie otázku: môže sa v terajšej dobe dať na politiku slušný a poctivý človek so zdravým rozumom?

Preto je voľba politických bláznov, čo majú odvahu vstúpiť s pokrikom do arény, pre obyčajného mysliaceho voliča celkom racionálna. Ľudia si povedia, že taký politik je dostatočne veľký blázon na to, aby sa naozaj pustil do vymetania Augiášovho chlieva marketingovej politiky. Dajú mu svoj hlas, lebo stávka na racionálnych politikov dlhodobo nevychádza. Rovnako racionálna je za takých podmienok aj stratégia šaša, pretože je úspešná. Demokraciami vo svete sa prevalila vlna populistických vodcov, ktorí si svoj bláznivý imidž starostlivo pestujú a zrejme často len predstierajú.

Stratégia hrania sa na politického šaša má však aj slabé miesto. Populisti v predvolebnej kampani ako garanta zmeny mafiánskych pomerov vždy ponúkajú len sami seba. Len svojím bláznovstvom ručia za svoje sľuby. Neuspeli by, keby ich ponuka excentrického a všetkého schopného politika bola v predvolebnej kampani vyvážená skutočne racionálnou ponukou lídrov štandardných strán, ktorá by poskytovala inštitucionálnu záruku žiaducej zmeny aj bez masky šaša. A presne k tomu, bohužiaľ, nedošlo ani na Slovensku. Lídri strán demokratickej opozície príliš nepremýšľali o inštitucionálnych zárukách odstránenia mafiánov z politiky, ale po vzore populistov aj oni ako záruku slušného Slovenska a demokracie bez mafiánov prezentovali verejnosti hlavne sami seba (pozri heslá typu Mladá sila, Poďme do nich či Hlavu hore). Mohol tomu racionálne uvažujúci „obyčajný volič“ uveriť? Ukázalo sa, že veľmi nie. Nevyzerali dosť bláznivo a racionálny kalkul obyčajných voličov ich neúprosne zaradil medzi tichých spojencov mocných a bohatých, ktorí sa skôr či neskôr uchyľujú k mafiánstvu, pretože ich k tomu systém doženie. A navyše sa im to aj vyplatí, lebo možnosti chudobných a slabých na odvetu sú mizivé.

Návrat do minulosti

Chyba je v systéme, ktorý ignoruje imperatív mocenskej rovnováhy medzi malým počtom bohatých a veľkým množstvom menej majetných a nemajetných. Sľuby nápravy zdravotníctva, školstva, bezpečnosti, dopravy, justície a potrestania mafiánov by mohli zafungovať len vtedy, ak by mali reálnu oporu v predstave o zásadnej zmene marketingového systému politiky, ktorý sa dnes logicky musí nakoniec prichýliť k záujmom bohatých zákulisných hráčov. Bez tejto zásadnej zmeny politické sľuby zostanú len sľubmi a nanajvýš dôjde ku kozmetickým úpravám súčasného stavu. Bez tejto zmeny aj udatní blázni samovrahovia rýchlo narazia na svoje limity, lebo bez peňazí bohatých sa nezaobídu ani oni, akokoľvek úprimná by bola ich snaha robiť dobro. Dobro tiež nie je zadarmo.

Bohužiaľ, štandardné strany pred voľbami neurobili pokánie a nepriznali, že bohatí a mocní získali v spoločnosti až príliš veľký vplyv, ktorý nie je vyvážený právomocami menej bohatých či slabých. Ich reči o slušnom a spravodlivom Slovensku zostali len rečami, pretože nepredstavili žiadnu inštitucionálnu záruku spravodlivejšej reprezentácie záujmov rôznorodých skupín obyvateľstva v politike. Neponúkli voličom možnosť vyvážiť vplyv bohatstva malého počtu mocných veľkým množstvom príspevkov menej bohatých a slabých. Chceli, aby voliči uverili, že stačí, keď budú vo veľkej politike ONI a potom všetko zmení k lepšiemu sila ich osobností. Aj keď to nikto z nich priamo nepovedal, to, čo vlastne voličom ponúkali, bol návrat do minulosti – skryto ponúkali retroscenár vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý je nerozlučne spájaný práve s veľkým vplyvom bohatých a mocných v politike. Tento podprahový „message“ však voličom neunikol.

Dnes sa výzvy a odporúčania, aby štandardní politici používali emócie a neprenechávali ich len populistom, množia ako huby po daždi. Ale to na záchranu demokracie pred populistami nestačí. Mať len imidž na všetko odhodlaného blázna je vzhľadom na túto úlohu veľmi málo a vzhľadom na fajnový žalúdok liberálnych demokratov (korektných a dobre oblečených) veľmi veľa. Aby boli úspešní a zachránili demokraciu pred všetkého schopnými populistami, musia štandardní demokratickí politici občanom ukázať, ako sa dá s ich pomocou zlomiť vzorec marketingovej politiky, ktorý obyčajných voličov ako sponzorov demokracie diskriminuje a uprednostňuje záujmy boháčov s mafiánskymi sklonmi. Vtip je v tom, že musia ponúknuť racionálne riešenie, ktoré súčasne pohne aj emóciami voličov.

Strany v korupčnej pasci

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Voľby 2020

Komentáre

Teraz najčítanejšie