Dekameron 2020: Pondelok 18
V predajni za mrežou sú už všetci v negližé. Skôr obrazne než doslova; nuž sa pripravme na to, že telesné aktivity sa presúvajú stále nižšie a nedokrvený mozog necháva rozum potkýnať sa za vývojom udalostí. Dnes šarmantne pokračuje Veronika Šikulová.
Hovnom sme sa uhovnili. Konečne zaspali. Sexisticko-homofóbne sny. Chlapci si zaonanovali alebo si to len tak trochu lepkavo všetko predstavili, dievčatká asi snívajú o láske. Dievčatá najčastejšie snívajú o láske. Asi nemám lieky. Kurva, ráno sa opýtam týchto zúfalcov, kto berie aké antidepresíva. Tuším všetci. Bez trittica vydržím, ale dulsevia, ach dulsevia milá, o tri dni sa možno kvôli tebe obesím. Začína sa to dobre. Na to, že som tu tri hodiny s ľuďmi, ktorých nepoznám, celkom dobré tóčo. Veď ma skoro pretiahol a ani som necúvla. Podľa mňa existuje čosi ako jeb zo zvedavosti. Hore ruky, dolu gate, pozrieme sa, čo tam máte… Kúsok bylinkovej vňate, pani Piča.
Nik mi nechýba. Muž aj deti sú v poriadku. Keby tu nebola taká zima! Nikdy nič nechci, lebo to budeš mať, vravieval otec. Dva týždne nevravím o inom, len o sadení a o semienkach. Chcela som niečo nastrkať do zeme, držať v dlani všetky tie krpaté semienka, čo vyzerajú ako špinky a po čase vylezú zo zeme ako dáke zelené zázraky, tisíckrát som vymenovala ich názvy, zrnko po zrnku ako ruženec, veď slová sú ako pátričky, všedné strelné modlitby. Mám krasuľky, denanocky, cínie aj kakariče a nemôžem ich zasadiť, takmer som sa vyspala s chlapom, ktorého poznám pár hodín, nechýba mi rodina, a keď si spomeniem na svoj domov, nepredstavím si muža ani deti, ale suseda, ktorý deň čo deň píska na dvore Deep Purple a trénuje drozda.
