Pozor na zmocňovacie zákony, ktoré vznikajú v mene boja proti vírusu

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Niet pochybností o tom, že pandémia koronavírusu je vec celosvetovej bezpečnosti. Takisto niet pochybností o tom, že vlády využijú toto nebezpečenstvo na to, aby posilnili svoje právomoci. A niektoré z nich sa svojich nových právomocí pravdepodobne nevzdajú ani po tom, čo pandémia pominie.

Je kľúčové, že opozičné strany do veľkej miery podporujú opatrenia, ktoré majú riešiť to, čo sa javí ako kríza verejného zdravia, aká sa objaví len raz za sto rokov. Ale hranica medzi opozíciou a vládou nesmie v mene „národnej jednoty“ zmiznúť. Kritika zo strany opozičných lídrov by sa nemala označovať za nelegitímny boj. Naopak, mechanizmy, ktoré opozícii umožňujú brať vládu na zodpovednosť, by sa mali posilniť, nie oslabiť.

Zbaviť sa prekážok

Mimoriadne udalosti majú dva účinky: v demokratických štátoch dochádza k sústredeniu moci v rukách exekutívy. Lídri žiadajúci o nové právomoci sa zvyčajne môžu spoľahnúť na podporu občanov. Dokonca aj americký prezident Donald Trump, ktorého činnosť bola od začiatku katastrofálna, profituje z dynamiky zomknutia sa okolo vlajky.

Druhý účinok je škodlivejší: v krajinách, ktoré boli už predtým ohrozené tým, čo niektorí politológovia dnes nazývajú „autokratizáciou“ (opakom demokratizácie), využívajú lídri koronavírusovú krízu na to, aby sa zbavili zostávajúcich prekážok, ktoré stoja v ceste ich permanentnej vláde.

Ruský prezident Vladimir Putin je uprostred procesu, ktorý z neho má urobiť doživotného prezidenta. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu oslabuje kneset a súdy. Maďarský premiér Viktor Orbán, priekopník autokratizácie v Európskej únii, teraz môže vládnuť pomocou dekrétov, chce pozastaviť voľby a referendá a dať vláde právomoc uväzniť novinárov.

Množstvo autoritárov dokáže vykúzliť rôzne pseudokrízy. Keď príde skutočná kríza, prijmú niečo, čo vyzerá ako dokonale ospravedlniteľné opatrenia, ktoré umožnia umlčať oponentov. Napríklad protiteroristická legislatíva prijatá v USA po útokoch z 11. septembra 2001 sa bežne používala na potlačenie legitímnych foriem politického protestu.

Nech parlamenty pracujú

Na pandémii koronavírusu je zvláštne to, že znemožňuje jeden z najpoužívanejších spôsobov protivládneho protestu. Keď Putin ohlásil zmeny ruskej ústavy, mohol zakázať demonštrácie, pretože v takom prostredí by sa vírus šíril veľmi ľahko. Keď Orbán zakazuje akékoľvek voľby, môže povedať, že spoločenský odstup sa nedá zosúladiť s procedúrou, pri ktorej musí každý človek prísť v jeden deň na to isté miesto. Úplne racionálne opatrenia umožňujú autokratom, aby v nich pokračovali.

Čo sa s tým dá robiť? Vo fungujúcich demokraciách musia parlamenty a súdy naďalej pracovať. Ale aj keď sa obchod a vysoké školy nemôžu presunúť na internet, neexistuje dôvod, prečo by tieto inštitúcie nemohli prevádzkovať „demokraciu na diaľku“.

Parlamenty, ktoré v posledných desaťročiach aj tak strácali moc v prospech exekutívy, by mali akceptovať vládu dekrétov len na presne vymedzený čas a len za podmienky, že konvenčné právo sa nedokáže s krízou vyrovnať. Hoci je vláda zákona v porovnaní s dekrétmi pomalšia, zvlášť keď treba rýchlo nájsť vakcínu a rýchlo presúvať peniaze, neexistuje dôvod, prečo samotnú vládu zákona zrušiť, ako argumentujú prominentní teoretici výnimočného stavu (napríklad nemecký právnik Carl Schmitt).

Dajte hlas opozícii

Najdôležitejšie je, že opozícia by síce mala podporovať vládu, ale mala by aj ponúkať alternatívy a brať vládu na zodpovednosť. Často sa zabúda na to, aké kľúčové je pre demokracie správne inštitucionalizovať úlohu opozície.

Mechanizmy, ako to urobiť, sa líšia. Môže to byť napríklad umožnenie opozičným lídrom okamžite reagovať na prejavy ministrov, zvýrazňovať rozdiely a alternatívu. Opozícii treba umožniť zvolávať vyšetrovacie výbory a naďalej predkladať návrhy zákonov. Dôležité je, aby sa predstavitelia opozície dostali aj do kresiel dôležitých parlamentných výborov, kde sa deje veľká časť parlamentnej práce. Vláda má právo rozhodovať podľa vlastného uváženia, ale na všetkých úrovniach rozhodovania musí mať opozícia svoje slovo.

Novozélandská premiérka Jacinda Ardernová navrhla v čase dočasného uzatvorenia krajiny a pozastavenia činnosti parlamentu prijateľné riešenie: namiesto toho, aby sa usilovala o veľkú koalíciu či o prekrytie legitímneho nesúhlasu rétorikou bezpodmienečnej „národnej jednoty“, navrhla zmiešaný výbor pod vedením opozičného lídra, ktorý dohliada na vládu.

Aby sa zabránilo tomu, že sa mimoriadne opatrenia stanú permanentnými, zvlášť, keď sa pozornosť verejnosti posunie inam, obhajuje americký právny teoretik Bruce Ackerman geniálny mechanizmus „superväčšinového eskalátora“: zákony a dekréty sa smú periodicky obnovovať, ale len vtedy, ak s nimi budú súhlasiť čoraz väčšie väčšiny. To zameria politickú debatu na otázku, či je možný návrat od nového k starému normálu. Zvlášť dôležité by to bolo pri ochrane základných práv. (Spomeňte si napríklad na pokus americkej alebo britskej vlády získať právomoc udržiavať počas pandémie ľudí v karanténne.)

Proti Putinom sveta

A čo autokrati? Opoziční lídri a občianska spoločnosť by mali využiť všetky možnosti, ktoré stále majú, aby im oponovali. Nech urobia čokoľvek, budú terčom kritiky vlád, ktoré už pred súčasnou krízou mali tendenciu obviňovať každého, kto s nimi nesúhlasil, zo zrady národa.

No dôležitejšie je, aby aj napriek tomu, že dnes sa medzinárodná pozornosť naplno sústreďuje na vírus, bolo počuť hlasy proti Putinom, Kaczyńským a Orbánom nášho sveta. Občania týchto krajín už čoskoro zistia, ako tieto kleptokracie zničili zdravotnú starostlivosť. Za týchto okolností je však ešte dôležitejšie, aby inštitúcie ako Európska komisia pozorne monitorovali všetky opatrenia súvisiace s núdzovým stavom v krajinách EÚ.

© Project Syndicate