Denník N

Alica Grofová-Chladeková dosiahla historické športové úspechy, ktoré komunisti prehliadali

Foto - archív A. G. Ch. a Post Bellum
Foto – archív A. G. Ch. a Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Alica Grofová-Chladeková je bývalá reprezentantka Československa v stolnom tenise. Narodila sa 2. apríla 1952 vo Vajnoroch (dnes súčasť Bratislavy).

Najväčší úspech dosiahla v roku 1973, keď na majstrovstvách sveta v Sarajeve získala historické striebro v dvojhre žien a bronzovú medailu s Josefom Dvořáčkom v zmiešanej štvorhre.

Počas svojej kariéry sa však nevyhla ani nátlaku straníckych funkcionárov a vypočúvala ju Štátna bezpečnosť.

Starý otec pomáhal počas slovenského štátu

Už v útlom detstve sa Alica venovala rôznym športom. Vyrastala medzi chlapcami a podľa toho vyzerali aj športy, ktorým sa venovala. Hrávala hokej, futbal a ako deväťročná jazdila na motorke.

Spomína si aj na svojich starých rodičov. Starý otec, Václav Grof, bol vojenský pilot a počas vojnového slovenského štátu bol aktívny v odboji. Spoločne s Aliciným otcom a jeho bratom pomáhali prenasledovaným ľuďom a ich rodinám, niektoré ukrývali u seba doma.

Václav Grof sa preslávil aj tým, že v tom období ako jediný pilot preletel popod bratislavský Starý most, za čo ho napokon uväznili. Celkovo politiku však rodina doma neriešila, rodičia neboli členmi strany. Alica si myslí, že sa o tom mlčalo aj kvôli starému otcovi a jeho tajným odbojovým aktivitám.

K stolnému tenisu sa dostala v podstate náhodou, počas dovolenky na chate v Orlických horách. Keďže veľa pršalo, s otcom, bratom, a niekedy aj s maminou, využívali pingpongový stôl.

„Tento šport nás zaujal, a keď sme prišli domov, rozložili sme jedálenský stôl, do stredu položili drevenú dosku a hrali sme. Neskôr som hrala aj v škole vo Vajnoroch,“ spomína.

Prvýkrát za hranicami Československa

Nadšenie pre stolný tenis súrodeneckú dvojicu neopúšťalo, a tak ich otec prihlásil do stolnotenisového klubu v Rači, ktorý patril medzi najlepšie na Slovensku.

Deti trénovali v miestnej krčme, ktorá sa volala Peklo. Viedol ich tréner Milan Mach, ktorý ich naučil základy stolného tenisu. Brat po roku skončil, Alicu trénoval až do konca kariéry.

V trinástich rokoch už hrala prvú celoštátnu ligu žien. Dostala sa do finále Československa medzi staršími žiačkami a zároveň sa prebojovala aj do reprezentácie. V roku 1965 sa po prvý raz zúčastnila Majstrovstiev Európy juniorov v Prahe.

Do zahraničia sa Alica prvýkrát dostala ako reprezentantka Československa o rok neskôr, keď sa zúčastnila ME juniorov v Maďarsku. Jej trénerom v reprezentácii bol bývalý svetový šampión Ivan Andreadis, ktorý otcovi poradil, aby zmenila štýl hry na útočný, a to aj urobila.

Na druhom šampionáte, ktorého sa zúčastnila, československá reprezentantka ešte nezískala žiadne medaily. O rok v Dánsku to už bolo lepšie. Mala pätnásť rokov a podľa vlastných slov len veľmi ťažko chápala, prečo to doma vyzerá úplne inak ako v zahraničí na Západe. Zúčastnila sa piatich juniorských majstrovstiev Európy, na posledných troch získala osem medailí.

Rozdiely medzi východným blokom a Západom boli viditeľné aj medzi samotnými športovcami. Alica trénovala popri škole, pretože vzdelanie bolo pre ňu vždy prioritou. No podmienky jej oproti iným žiakom veľmi neuľahčovali.

Na strednej škole mala pre absencie problémy. V maturitnom ročníku nazbierala až 300 vymeškaných hodín. Mala však šťastie, že jej triedny učiteľ na základnej škole pán Januschke a aj triedna profesorka na strednej škole pani Štefčeková boli veľmi ústretoví.

„Vždy sme našli riešenie, ako dobehnúť zameškané hodiny. Musela som však mať dobrý prospech. Pomáhali mi aj spolužiačky Anna Kostolná na strednej škole a na FTVŠ Mária Kaliská – dcéra známeho publicistu a disidenta Romana Kaliského. Všetkým som za pomoc veľmi vďačná.“

Česi Slovenku v družstve veľmi nechceli

Alica Grofová bola v československej stolnotenisovej reprezentácii jediná Slovenka. Český stolný tenis bol na vyššej úrovni, zároveň však slovenskí funkcionári a tréneri za svojich hráčov nebojovali a tí teda nepociťovali oporu.

Alica na to spomína: „Českých hráčov viac pretláčali ich tréneri, my sme museli byť lepší, ak sme sa chceli niekam dostať. Mala som však otca, ktorý za mňa bojoval. Spočiatku som bola terčom posmeškov aj pre slovenčinu. Bol to vždy veľký tlak, stále som musela všetkým dokazovať, že mám na to, aby ma nominovali na ďalší a ďalší turnaj.“

Každoročne od septembra cestovala po Európe a zúčastňovala sa na medzinárodných šampionátoch. Do zahraničia sa vždy tešila, pretože tam mohla sledovať iných hráčov a učiť sa od nich. Tréningy doma totiž neboli na takej úrovni, ako potrebovala.

August 1968 a invázia vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa zastihli stolných tenistov Lokomotívy Rača na sústredení v Prievidzi.

„Nechápala som, čo sa deje. Len pár týždňov predtým sme boli v Leningrade na ME juniorov a neboli žiadne náznaky toho, že nastane okupácia. Keď sme raz cestovali autobusom z priateľského zápasu späť do Prievidze, oproti nám išli transportéry a tanky, úplne nás vytlačili z cesty, boli bezohľadní. Boli sme zdesení a veľmi sme chceli ísť domov. Keď som sa konečne vrátila, rodičia ma zo strachu nechceli pustiť ani do mesta, čiže demonštrácií som sa nezúčastnila.“

Po roku 1968 emigrovalo do zahraničia množstvo ľudí vrátane športovcov. Medzi nimi bola aj najlepšia československá stolná tenistka Marta Lužová, ktorá sa stala reprezentantkou Nemeckej spolkovej republiky.

Alica sa s ňou stretla na medzinárodných majstrovstvách vo Švédsku a v napätej medzinárodnej atmosfére studenej vojny dostala od vtedajšieho trénera Ernesta Demetroviča príkaz, že ju musí poraziť. Senzačne sa jej to podarilo, hoci na domácich turnajoch s Lužovou vždy prehrávala.

Dunajský pohár 1968. Foto – archív A. G. Ch.

Štyri dni cesty do Japonska

V roku 1969 sa zúčastnila prvýkrát majstrovstiev sveta ako členka seniorskej reprezentácie. Mala len sedemnásť rokov a hneď dosiahla veľký úspech, keď získala spolu s Ilonou Voštovou a Jitkou Karlíkovou bronzovú medailu v družstvách.

O dva roky neskôr na majstrovstvá sveta, ktoré sa konali v Japonsku, pre vysoké finančné náklady cestovali len dve československé hráčky: Alica Grofová a Ilona Voštová. Keďže cesta bola veľmi nákladná, museli letieť z Prahy do Moskvy, potom do Chabarovska, odtiaľ vlakom do Vladivostoku a nakoniec loďou do Japonska. Trvalo to celé štyri dni.

Obe československé hráčky dosiahli v Japonsku veľký úspech: v družstvách získali bronz a ako jediné Európanky sa dostali do štvrťfinále. Voštová dokonca získala bronzovú medailu.

Japonsko bolo prvá zámorská krajina, ktorú Alica navštívila.

Aj počas ciest po svete športovci cítili tlak komunistického režimu. Vedúci výpravy, ktorý reprezentantov sprevádzal, musel mať podľa Alice stranícke zázemie. Spomína si, že pri niektorých zájazdoch mimo reprezentáciu vznikali rôzne zaujímavé situácie, keďže tieto osoby takmer nikto z výpravy nepoznal a navyše neovládali žiadny cudzí jazyk. Športovci ich museli akceptovať ako nutné zlo.

„Niektorí vedúci výprav nás sledovali, aby sme pri cestách v zahraničí nerobili niečo, čo by mohlo poškodiť našu socialistickú vlasť. Tiež nám niekedy vraveli, s kým môžeme a s kým nesmieme komunikovať, s kým sa stretávať, predovšetkým nie s našimi emigrantmi. Nikdy som tieto príkazy nerešpektovala, musela som však byť opatrná,“ dopĺňa.

Na MS v Japonsku – Alica napravo. Foto – archív A. G. Ch.

Najväčší úspech v histórii slovenského ženského stolného tenisu

Najväčší úspech pre Alicinu kariéru znamenali MS v Sarajeve 1973. Po štvormesačnej nútenej prestávke zo zdravotných dôvodov začala s tréningom až v decembri 1972.

Reprezentačný tréner Václav Ostravický vtedy nanútil Alici iný poťah na raketu, s ktorým nebola spokojná, pretože bol vhodný najmä pre univerzálne hráčky a obranárky. Novinka však priniesla úspech, Alica s defenzívnym poťahom hrala svoju útočnú hru a len po mesiaci tréningu vyhrala medzinárodné majstrovstvá Československa a stala sa akademickou majsterkou sveta. Následne sa dodatočne dostala do nominácie na MS.

V spomínanom Sarajeve potom dosiahla historický úspech – striebro v dvojhre a bronz v zmiešanej štvorhre. Kľúčový bol najmä zápas druhého kola dvojhry s obranárkou Maďarkou Beatrix Kisházyovou (hrala s rovnakým poťahom), keď Slovenka prehrávala už 0 : 2 na sety a 16 : 9 v treťom. Nakoniec sa jej zápas podarilo otočiť a zastavila ju až vo finále Číňanka Hu Ju-lan.

Skvelý výsledok však mohol byť ohrozený. Alica si totiž počas voľného dňa na šampionáte nešťastne zranila koleno. Nakoniec svoje zápasy odohrala a podala skvelý výkon. Odvtedy sa zatiaľ žiadnej Európanke nepodarilo dostať do finále MS v stolnom tenise. Tento úspech sa zároveň považuje za najväčší úspech v rámci histórie slovenského ženského stolného tenisu. Alica Grofová mala v čase MS v Sarajeve len 21 rokov. Zúčastnila sa štyroch MS, okrem posledných v indickej Kalkate vždy priniesla medailu.

Čs. reprezentačné družstvo – vpredu zľava Alica Grofová, Ilona Voštová a Jitka Karlíková. Foto – archív A. G. Ch.

Nepovšimnutý koniec kariéry

Rok 1976 bol posledným rokom, keď sa Alica Grofová objavila v reprezentácii Československa. Na ME v Prahe už nefigurovala v súťaži družstiev. Vyradili ju, pretože odmietla ísť na tréning pre prechladnutie a horúčku, na šampionáte chcela byť fit.

Napriek tomu získala neočakávanú striebornú medailu v štvorhre s Danou Dubinovou. Na vyhodnotení sezóny o dva mesiace neskôr už Alica vôbec nebola v zozname reprezentantov.

Predseda zväzu Demetrovič vtedy vyhlásil, že samotná hráčka podala žiadosť o ukončenie reprezentačného pôsobenia pre zdravotné a študijné dôvody. To však nebola pravda a Alica nikdy také vyhlásenie nevydala.

„Bol to šok, no nedalo sa nič robiť. Ani medaila nestačila na to, aby ma v reprezentácii nechali. Tak som prišla domov a odhodila raketu,“ dodáva.

Alica Grofová medzitým úspešne ukončila štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, trénersko-metodický smer so špecializáciou stolný tenis, ktoré začala ešte počas reprezentačnej kariéry.

Následne ju zväz oslovil, že vyradenie z reprezentácie bola chyba a potrebujú ju späť. Rozhodla sa, že začne trénovať a vráti sa. Musela si však všetko v kariére vybudovať od začiatku, keďže počas pauzy spadla vo všetkých rebríčkoch. Zároveň popri športe pracovala.

Nedostatok času a zlá forma spôsobili, že sa Grofová nedostala na ďalšie majstrovstvá. Napísala tak dva listy, v ktorých ozrejmovala zväzu a jeho predsedovi Ernestovi Demetrovičovi, prečo končí. Nikto jej však už neodpísal.

Odchod Alice Grofovej, ktorá získala počas reprezentačnej kariéry dvadsať medailí na majstrovstvách Európy juniorov, majstrovstvách Európy, akademických majstrovstvách sveta a majstrovstvách sveta, ostal teda v stolnotenisovom zväze takmer bez povšimnutia.

Oficiálne sa s ňou rozlúčil podpredseda Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy Rudolf Dušek. V roku 1973 vyhrala anketu o najlepšieho športovca Slovenska, ďalší rok skončila na 3. mieste.

Jej najlepšie umiestnenie vo svetovom stolnotenisovom rebríčku bolo 4. miesto.

Alica Grofová a Milan Orlovský na ME 1974. Foto – archív A. G. Ch.

Pri stolnom tenise ostala

V perestrojkovom roku 1987 nastúpila Alica, v tom čase už Grofová-Chladeková, na Slovenský stolnotenisový zväz, kde mohla pôsobiť na mieste metodika. Organizovala turnaje, školenia či sústredenia. Krivdy, ktoré zažila počas aktívnej kariéry, ju však zastihli aj počas práce v štruktúrach Slovenského stolnotenisového zväzu pod vedením Dr. Kríža a nakoniec tam dlho pracovať nevydržala.

„Bola som presvedčená, že mám čo ponúknuť slovenskému stolnému tenisu. Nemohla som však pracovať v prostredí, kde nebol vypočutý môj názor, naopak, bola som zaň pranierovaná. Kde sa neprijíma kritika, argumenty a fakty sa nerešpektujú,“ hovorí.

Ešte pred pádom komunistického režimu však dostala ponuku z Rakúska, kde opäť začala aktívne hrávať stolný tenis. Najmä vďaka predošlým úspechom jej režim povolil vycestovať do zahraničia a vybavili jej víza. Tri roky dokonca hrala prvú ligu a stala sa ťahúňom družstva. Následne v Rakúsku zostala aj trénovať.

To všetko však Alica robila popri zamestnaní, pričom sama mala dve malé deti. Počas jej pôsobenia v zahraničí si ju raz zavolali na vypočúvanie príslušníci Štátnej bezpečnosti. „Pýtali sa ma, čo a kde som v Rakúsku videla, a musela som im sľúbiť, že budem sledovať, čo sa deje na hraniciach, a informovať ich.“

Štátna bezpečnosť ju zároveň nechala sledovať. Po prvotnej skúsenosti bola natoľko vydesená, že sa príslušníkom ŠtB vyhýbala, ako vedela. Sama tvrdí, že by nebola ochotná donášať, ani keby ju mučili.

V roku 1995 dostala opäť ponuku z Rakúska, kde mala viesť reprezentačné družstvo žien. Pár mesiacov predtým jej zomrela matka. Otec ju však prehovoril, aby ponuku prijala, že jej s deťmi pomôže. Následne sa mala stretnúť so zástupcami rakúskeho stolnotenisového zväzu. V deň, keď si mali dohodnúť stretnutie, jej však náhle zomrel otec. Stretnutie preto zrušila a ponuku neprijala.

Pri stolnom tenise chcela ostať a rozhodla sa trénovať na Slovensku. Pre názorové rozdiely a totalitné praktiky popredných slovenských stolnotenisových funkcionárov sa jej to však nepodarilo. Podľa jej slov na zväze ešte stále fungovalo staré vedenie z čias normalizácie (Demetrovič, Kríž), ktoré rozhodovalo aj o rozdelení trénerov.

Ďalej potom pôsobila v oblasti marketingu a reklamy. A popri zamestnaní viedla stolnotenisové krúžky na školách a motivovala deti k športovaniu.

Posledné dva roky Alica Grofová-Chladeková organizuje podujatia pre školy k Svetovému dňu stolného tenisu. V roku 2019 sa do projektu zapojilo až 187 škôl z celého Slovenska a takmer 20 000 účastníkov.

„Stolný tenis je veľmi populárny a nenáročný šport, vhodný pre všetky vekové kategórie aj pre zdravotne znevýhodnených ľudí. Predovšetkým deti, ale aj my všetci potrebujeme viac športovať a zdravo žiť. A to je cieľ môjho projektu … ideme hrať ping-poooooong… Chceme, aby školy vytiahli stoly a hrali s deťmi stolný tenis. Dokonca nás aj svetová federácia vyhlásila za najúspešnejší projekt na svete. Je to úžasné a veľmi sa z toho teším.“

Rodina

Za to najdôležitejšie v osobnom živote a športovej kariére však považuje svoju rodinu. „Bez opory, obetavosti a tiež veľkej finančnej podpory mojich rodičov by som nikdy také úspechy nedosiahla. Patrí im obrovská vďaka.“

Na záver rozhovoru ešte dodáva: „Bola som rebelka. Pre moje názory, kritiku a snahu pracovať na vyššej odbornej úrovni ma vyradili z reprezentácie, neskôr zo strediska vrcholového športu, zbavili ma tiež funkcie metodika Slovenského stolnotenisového zväzu. Jednoducho, vo vrcholovom stolnom tenise na Slovensku, ale v športe vôbec, pre mňa miesto nebolo. Aj napriek vzdelaniu, skúsenostiam a veľkému záujmu. Ponuky na prácu som mala zo zahraničia, ja som však nikdy emigrovať nechcela. Ako dieťa som nemala v stolnom tenise žiadne ciele, nepoznala som svetových vrcholových hráčov, svoj vzor som mala v klube v úspešnej reprezentantke Irene Bosej-Mikócziovej. Nebola som veľký talent ako moja reprezentačná kolegyňa Ilona Voštová. Úspechy som dosiahla vďaka húževnatosti, taktickému mysleniu a agresívnemu forhendovému úderu. Politicky som sa nikdy neangažovala, nevstúpila som do KSS, nebola som ani členkou SZM. Veľmi ma mrzí, že som sa nemohla zúčastniť olympijských hier. Stolný tenis bol do programu olympijských hier zaradený až v roku 1988, desať rokov po ukončení mojej hráčskej kariéry.“

Príbeh pamätníčky sme zaznamenali vďaka spolupráci a finančnej podpore Nadácie Tipsport

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov bolo neprávom odvedených alebo odsúdených desaťtisíce občanov našej krajiny. Opakujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné pre asignáciu dane:

Post Bellum SK

Klincová 35

821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Príbehy 20. storočia

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie