Denník N

Vedec Mikoláš: Mnohí lesníci odmietajú uveriť, že narušenia vetrom a lykožrútom sú súčasťou prírody

Martin Mikoláš. Foto N – Soňa Mäkká
Martin Mikoláš. Foto N – Soňa Mäkká

Lesníci hovoria o pandémii lykožrúta v smrekových lesoch a ich možnom kolapse, ak im ochrana prírody nedovolí ťažiť napadnuté drevo. Nový minister životného prostredia im odkazuje, že za stav lesov nemôže ochrana prírody, ale klimatické zmeny a nevhodná skladba drevín. Je lykožrút naozaj takou pohromou? Potrebujú lesy v chránených územiach, aby sme ich zachraňovali?

Slovenský vedec MARTIN MIKOLÁŠ je súčasťou medzinárodného tímu, ktorý od roku 2009 skúma európske pralesy. V odľahlých lesoch, kam nevedú cesty, sa dajú šetrným vŕtaním stromov zistiť informácie staré 300 rokov.

Výskum pralesov s názvom Remote Primary Forests prebieha od roku 2009. Čo je jeho cieľom?

Cieľov je viac. Hlavný je analyzovať históriu tzv. disturbancií alebo narušení lesa. Navŕtame stromy tenkým vrtáčikom a z letokruhov sme schopní rekonštruovať, koľkokrát ten les zožral lykožrút, koľkokrát ho sfúkol vietor. Teraz je to veľmi aktuálne z pohľadu klimatických zmien. Okrem toho, že rastú teploty, rastú ich výkyvy a s tým súvisí nárast prírodných narušení, ako vietor, sucho, lykožrút, požiare. To je veľká téma, lebo sa nevie, do akej miery sa s tým budú lesy vedieť vyrovnať, a ako nastaviť lesníctvo a ochranu prírody. Snažíme sa teda položiť nejaký informačný základ, vytvoriť porovnávaciu hodnotu voči budúcim zmenám.

A čo vyplýva z toho, keď vieme, že niekde pred 150 rokmi zožral stromy lykožrút? 

Dnes sa veľa vecí interpretuje iba v súvislosti s klimatickými zmenami, že k rozpadom smrečín dochádza preto, lebo sú zvýšené teploty a je sucho. Čo, samozrejme, funguje. Ale zároveň sa to používa spôsobom, že preto musíme les zachraňovať a pomáhať mu, lebo to sám nezvládne. A to nie je pravda. Na Slovensku sme analyzovali dáta z výskumných plôch v 12 najviac zachovaných pralesoch a zistili sme, že pred približne 150 rokmi tu boli obrovské rozpady, na úrovni krajiny do veľkej úrovne synchronizované. Dialo sa tu niečo podobné ako teraz, a bez klimatických zmien. To hovorí o tom, že les je na takéto situácie zvyknutý a vie sa s nimi vyrovnať. Preto nie je nutné do chránených území zasahovať – nemusíme les v nich zachraňovať.

Prales v Javorovej doline. Foto N – Soňa Mäkká

Čo hovoríte na tvrdenia niektorých lesníkov, že keď lykožrút zožerie prales, tak predmet ochrany zanikol?

Naše dáta hovoria o tom, že tie narušenia boli v pralesoch vždy. Niektoré stromy ostali, tak ako aj teraz. Prales neznamená, že to je len starý les, ale je to mozaika rôznych vývojových štádií. Má svoje rozvalené časti, schnúce časti, časti, kde je pár zelených stromov, pár suchých stromov, má svoje prastaré časti. Je to chaos, ktorý dáva zmysel.

Klimatické dáta ukazujú, ako narastajú teploty a aj teplotne výkyvy, s čím súvisí zvýšenie frekvencie a intenzity narušení (vietor, lykožrút, požiare). Smrečiny sa rozpadajú všade, nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Nemecku, Amerike. Prales Ďumbier, ktorý je jedným z najkrajších a najzachovanejších smrekových pralesov na Slovensku, bol okolo roku 1850 zhodený skoro celý. Podobne Kotlov žľab v Západných Tatrách bol len pred pár desiatkami rokov významne narušený, ale stále tam tridsať percent lesa stojí. Vždy nejaké stromy ostanú. Celkovo prevládali na území Slovenska stredne silné rozpady. Nikto dnes nemôže povedať, že tie disturbancie sú neprirodzené a súvisia iba s klimatickou zmenou. V pralesoch je dostatok regenerácie, mladých stromčekov, ktoré zabezpečia obnovu.

Bežný človek si asi povie, že cenné sú na pralese práve tie stáročné stromy. 

Cenné sú tam práve tie

Ochrana prírody

Príroda, Slovensko

Teraz najčítanejšie