Dekameron 2020: Utorok 19
V predajni za mrežou sa blíži polnoc. A čo by to bolo za hodinu duchov, keby sa nejaký nezjavil aj v našom príbehu? Je to dosť neortodoxný duch, hlavne preto, že v útlej mladosti bol ortodoxným marxistom. Dúfajme, že ho naše postavy nezneužijú, aspoň nie priveľmi. Dnes blúzni Ľubo Dobrovoda.
– Idem, idem, len henteho hajzlíka odtáhnem od vás, – povie Kapénka a ťahá Kamilovo kuňkavo chrápajúce telo na matraci do kúta, kde ho začne obkladať rárohami.
Hojdací jednorožec s jazykom skoro po zem a balík hier Kloboučku hop tvoria jednu časť mohyly a groteskná figurína oblečená v príšernom záhradkárskom mantli s akousi neforemnou čiapkou na hlave, pripomínajúca Kapénkovi Ho Či Minových súdruhov ženúcich americké prasatá z Vietnamu, uzavrú Kamila v maličkom covidovom gulagíčku.
– Ten sa chudák dosere, keď sa zobudí, – zasmeje sa Zlatica, – že mu nedáte pokoj!
– Pokoj som mu dal, keď ma ťahal do tej chladničky, musel som mu nechať máličko dôstojnosti. To nás učil nebohý plukovník Fiam – musíš dať najslabšiemu článku pocit, že je najsilnejší. A čuduj sa svete, ono to vždy vyšlo. Keď sa taký tichý zakríknutý chlapec, kerého všetci dusili, správne namotivoval, dokázal s radosťou skopať oné, nepriateľa pri výsluchu do bezvedomia a behom pár dní mať oveľa lepšie výsledky ako dvojmetrové hebedo s rukami ako lopaty.
– Počujte, – otočí sa ku Kapénkovi Zlatica, – vám neni ľúto tých ľudí, ktorých ste ničili, zatvárali a mlátili?
– Málo, moja, ešte málo sme ich mlátili. S mníchmi a farármi sme ešte ako-tak spravili porádek. S buržoáznymi nacionalistami též, ale, kurvy vlasatcov sme už len tak hladili a nevyhladili! To bola chyba. Lenže, to už nám chýbala pevná jednoliata línia vynikajúcich oceľových súdruhov, ako boli prokurátori Vaš a Urválek, tých sa chceli niektorí liberálni hovnožrúti zbaviť, no a jak sa to prevalilo, začalo nám to tu šecko vyspevovať a mudrovať jak v tej skurvenej Amerike bez histórie. Najprv potápky, potom hipíci, a bolo to v riti! – zreve Kapénka.
– Tichšie, – dá Zlatica ruku na oceľovú pascu starcových úst.
A on pokračuje tichšie.
– Ja osobne som ešte vyšiel do prvej línie a ako otec, ktorý im chýbal, som strihal živly v podchodoch. Išiel okolo vlasáč a šup, za minútku bol dohola! A zrazu sa pod tú huňú zjavil pekný chlapec. Pravda, niekedy aj dzífča, šak boli aj tak šeci jednakí v tých texaskách.