Dekameron 2020: Streda 20
Po tom, čo sa stroskotanci na banálnej púti za nákupmi malicherností aj životne dôležitých prísad, napríklad kurkumy, ocitli takrečeno na nesprávnej strane plota, po tom, čo niektorí z nich prišli o čo-to z telesných štiav, ilúzií aj zo srdnatosti, nadišiel čas nahliadnuť za ich fasády. Čo tam nájdeme? Poteší to aspoň niekoho? Dnes rozpráva Karol D. Horváth.
Niekde som urobil chybu. Pred pár hodinami som vyšiel z domu a chcel som si kúpiť kávu, cigarety a horalky. Káva a horalky mi v špajze obsadili celé poschodie regálu a cigarety sa vedľa monitora týčia v dvoch vysokých komínoch. Ale kávy, horaliek a cigariet nikdy nie je dosť. Je to najlepšia a najlacnejšia výživa pre mozog. Telo sa už nejako prispôsobí.
Cítil som sa ako Robur, pán sveta. Nikdy som tú knihu nečítal. Keď som ako jedenásťročný zatvoril Pätnásťročného kapitána, došlo mi, že na čítanie Verneho som už príliš starý. A tak som sa k Roburovi nedostal. Ale Robur, pán sveta, to znie stále dobre.
Zbav sa v sebe ľudí a vecí a ovládneš svet, pretože svet si v skutočnosti iba ty. Hlavne kopni do riti túžby, nech letia a letia, až zmiznú ďaleko za horizontom tvojho ja. A potom ťa nič nebude obťažovať. Žiadne mám-nemám, chce ma-nechce ma. Iba ja, hudba a knihy, ktoré si ľubovoľne beriem a odkladám, podľa toho, aký potrebujem rytmus, tempo, dynamiku alebo melodiku. V emóciách aj v myslení. Káva, horalky a cigarety pýtajú odo mňa iba dve veci – dostatočné zásoby a občasné vyprázdnenie smetnej nádoby. Vôľa matka moja, solipsizmus otec môj.
A teraz tu trčím za mrežami s bandou kreténov, ktorí vyzerajú, akoby vypadli z najmenej dvestostranovej a nečitateľnej Kingovej poviedky. Na mojom tŕpnucom ramene ticho oddychuje polodieťa-položena a sotva badateľne sa usmieva. Asi sa jej sníva niečo pekné.
