Etické dilemy v časoch korony 1: Riskantná pomoc cudziemu človeku

Autor sa venuje vzdelávaniu,
v PDCS vedie kurzy kritického myslenia.
Je reprezentantom Slovenska v šachu,
napísal knihu Sila rozumu v bláznivej dobe.

Epidémia koronavírusu a karanténa trvajú už mesiace. Je december, pár dní pred Vianocami, a vonku je mínus 10 stupňov. Vezieš v aute svoju 82-ročnú mamu na pravidelné vyšetrenie do nemocnice, je totiž onkologickou pacientkou, našťastie s relatívne dobrou prognózou. Ani jeden z vás ešte nebol infikovaný. Ulice sú ľudoprázdne, mama na sedadle spolujazdca spí. 

Odbočíš a pred sebou uvidíš na chodníku staršieho muža. Kráča pomaly, unavene. Na rukáve kabáta má červenú pásku. Toto znamenie začali pozitívne testovaní používať už pred mesiacom, aby varovali ostatných okolo seba pred infekciou.

Zrazu vidíš, ako sa muž chytá za srdce a padá k zemi. Chrčí a snaží sa volať o pomoc. Dostal infarkt, uvedomíš si. Poobzeráš sa dookola, nikde nikto. Váhaš, či zavolať záchranku. V týchto časoch by prišla možno o hodinu, ak vôbec.

Je pravdepodobné, že ak mužovi hneď nepomôžeš dostať sa do nemocnice, umrie. No ak ho vezmeš do auta, riskuješ, že tvoja mama sa nakazí. (Máte len podomácky ušité rúška, respirátory sa v krajine minuli už pred mesiacmi.) A vieš, že ak by u nej infekcia mala ťažší priebeh, miesto na jednotke intenzívnej starostlivosti by sa jej – vzhľadom na vek a zdravotný stav – pravdepodobne neušlo.

Uvažuješ, či by nebolo riešením nechať mamu na ulici, odviezť muža a vrátiť sa po ňu. To by však znamenalo, že by na ulici mohla stráviť aj hodinu, dezorientovaná, v mraze a celkom nedostatočne oblečená. 

Nie, uvedomíš si, existujú len dve možnosti: buď vezmeš muža k vám do auta a ohrozíš mamu, alebo ochrániš mamu a necháš neznámeho muža na ulici umrieť. Musíš sa rozhodnúť rýchlo, mužovi uteká vzácny čas.

Čo urobíš?

Pani Eve Hatalovej z Chorvátskeho Grobu zomrel v roku 1941 manžel. Ostala uprostred vojny sama s piatimi deťmi v malom dvojizbovom dome na polosamote. Aby prežili, začala robiť pomocné práce murárom. Nosila štrk, miešala maltu. Namiesto výplaty často dostala len polievku. Deti pracovali u bohatších gazdov, aby dostali najesť.

A predsa, keď k nej v októbri 1944 priviedli dvaja susedia židovskú rodinu na úteku, poskytla im útočisko. Boli štyria: pán Marchfeld s manželkou, ich päťročná dcérka a brat pani Marchfeldovej. Pani Hatalová im prenechala jednu izbu, s deťmi sa utiahla do kuchyne. Z peňazí, ktoré so sebou židovská rodina priniesla, spoločne nakupovali potraviny.

Párkrát sa stalo, že gazdovstvo prehľadávali Nemci. Rodina Marchfeldovcov sa vtedy skrývala v hnoji. Raz to dcérka pána Marchfelda do hnoja nestihla, a tak ju pani Hatalová napochytro skryla za skriňou.

Obe rodiny sa šťastne dočkali konca vojny. (O ich príbehu napísala Dagmar Mozolová na stránke Príbehy spravodlivých.)

***

Józef Ulma a Wiktoria Ulmová boli manželia z obce Markowa na juhu Poľska. Mali spolu šesť detí: Stanisława, Barbaru, Władysława, Franciszeka, Antonia a Mariu. Keď v lete roku 1942 Nemci z obce vysťahovávali židovské rodiny, aby ich posielali do vyhladzovacích táborov, manželia Ulmovci u seba skryli osem Židov: šesťčlennú rodinu Szalliovcov a dve dcéry Chaima Goldmana.

V roku 1944 ich udal policajt Włodzimierz Leś, ktorý sa dostal k majetku rodiny Szalliovcov a chcel sa zbaviť právoplatných dedičov. Na svitaní 4. marca 1944 dom Ulmovcov na kraji dediny obkľúčili nacistickí vojaci, chytili ukrývajúcich sa Židov a zastrelili ich. Následne zastrelili i pána Ulmu a jeho ženu, ktorá bola v deviatom mesiaci tehotenstva. Krátko sa radili, čo urobiť s deťmi, ktoré plakali a kričali pri mŕtvych telách svojich rodičov. Rozhodli sa, že zabijú aj ich, aby – ako sa vyjadril jeden z vrahov, Nemec Eilert Dieken – „nerobili problémy“. Za niekoľko minút zomrelo 17 ľudí. Najstaršie z detí, Stanisław, malo len osem rokov.

Józef Ulma a jeho žena Wiktoria boli ocenení titulom Spravodliví medzi národmi. V roku 2016 bolo po nich pomenované múzeum opisujúce príbehy Poliakov, ktorí pomáhali Židom počas druhej svetovej vojny.

Pohľad behaviorálnej psychológie

Niet azda etickejšieho konania než pomáhať ľuďom v núdzi. Smiem však pri pomoci cudzím ľuďom ohroziť vlastnú rodinu? Mám rovnaké morálne povinnosti voči človeku, ktorého vidím prvýkrát v živote, ako voči svojim deťom, svojim rodičom či voči manželovi/manželke? Alebo je to skôr tak, že špeciálne puto, ktoré ma spája s mojimi blízkymi, znamená, že mám v prvom rade povinnosť chrániť tých, čo mi sú najbližšie, a mám tak právo zabuchnúť dvere pred cudzincami, ktorí moju pomocnú ruku naliehavo potrebujú?

Nad týmito otázkami si morálni filozofi lámu hlavu odnepamäti. V posledných desaťročiach im na pomoc prišla behaviorálna psychológia, ktorá vďaka rôznym prieskumom a experimentom dokáže dobre uchopiť, ako podobné dilemy vnímajú bežní ľudia.

Psychológ Ryan M. McManus z Bostonskej univerzity v čerstvom výskume z roku 2020 zistil, že väčšina ľudí považuje nezištnú pomoc cudziemu človeku za eticky hodnotnejšiu než pomoc príbuznému. Znie to paradoxne, ale dáva to zmysel: to, že pomôžete sestre či otcovi, sa akosi očakáva. Pomoc človeku, ktorého nepoznáte, viac prezrádza, že ste dobrým človekom.

Situácia sa však radikálne zmení v okamihu, keď si medzi pomocou členovi rodiny a pomocou cudziemu človeku musíte zvoliť, pretože nemáte kapacitu pomôcť obom. Tu už respondenti majú jasno: etickejšie je pomôcť príbuznému a nechať cudzieho človeka napospas osudu. Krv nie je voda, rodina má jednoducho prednosť.

Podobný výskum už v roku 2003 publikoval profesor Tobias Greitemeier z Univerzity Ludwiga Maximiliána v Mníchove. Pýtal sa ľudí, či by v ťažkej situácii pomohli skôr cudziemu človeku, ktorý sa do nej dostal nešťastnou zhodou okolností, alebo súrodencovi, ktorý si problémy zavinil svojím konaním. Ukázalo sa, že ak ide o bežné, relatívne malé problémy, respondenti majú tendenciu pomáhať tomu, kto si svoju situáciu nezavinil, aj keď ide o neznámeho človeka. Keď však ide o život, karta sa obráti: ľudia skôr pomôžu vinnému súrodencovi než nevinnému cudzincovi.

Efektívny altruizmus

Podobné experimenty však majú len obmedzenú výpovednú hodnotu. To, že väčšina sa často mýli, vieme z dejín až príliš dobre. Je teda naša prirodzená intuícia uprednostňovať rodinu pred cudzími ľuďmi, blízkych pred vzdialenými, aj morálne správna či aspoň ospravedlniteľná? Alebo, naopak, ide najmä o akúsi zakuklenú formu sebectva?

Asi najvýznamnejším súčasným filozofom, ktorý odmieta robiť rozdiely medzi blízkymi a vzdialenými ľuďmi, je princetonský profesor etiky Peter Singer. Vo svojej vplyvnej eseji »Hladomor, blahobyt a morálka«, publikovanej v roku 1972, píše:

Myšlienky Petra Singera si získali na Západe veľkú odozvu a dnes je považovaný za jednu z najvýznamnejších postáv etického smeru zvaného efektívny altruizmus. Podľa tohto smeru je povinnosťou každého človeka nielen konať dobro, ale aj konať ho efektívne, čiže tak, aby jeho dobré skutky mali čo najväčší vplyv na dianie na svete. Ako to myslím? Je napríklad bežné, že ak chce stúpenec tohto smeru pomôcť povedzme HIV pozitívnym sirotám v Nigérii, nepôjde pracovať do tejto krajiny ako dobrovoľník (aj keď by to intuitívne rád urobil), ale radšej si nájde dobre platené miesto bankára v Londýne. Veľkú časť svojej výplaty potom daruje neziskovke, ktorá za tieto peniaze zaplatí nie jedného, ale možno až dvadsiatich pracovníkov, ktorí priamo v Nigérii pomáhajú deťom s HIV. Bankár síce osirelé deti možno nikdy neuvidí, ale uvedomuje si, že im pomohol ďaleko viac, než keby sa im osobne vo dne v noci venoval.

Práve štedrosť pri podporovaní dobročinných organizácií je najviditeľnejším znakom efektívnych altruistov. Dobrým príkladom je napríklad Austrálčan Toby Ord, zakladateľ organizácie Giving What We Can (Darujme, koľko môžeme), ktorý sa rozhodol žiť z 25-tisíc eur ročne a všetky ďalšie príjmy darovať. Jeho organizácia momentálne združuje vyše 4000 ľudí, ktorí sa zaviazali počas svojich životov darovať takmer 1,4 miliardy eur.

Efektívni altruisti by však neboli hodní svojho mena, keby sa nesnažili darovať peniaze efektívne. Vytvorili preto niekoľko organizácií, ktoré hodnotia efektivitu dobročinných projektov. Najznámejšou z nich je Give Well (Daruj dobre). Podľa tejto organizácie je v súčasnosti najúčinnejšie podporovať boj s maláriou, parazitmi a nedostatkom vitamínov v subsaharskej Afrike.

Činy efektívnych altruistov znejú bezpochyby obdivuhodne. Spornejšími sa však stávajú práve vtedy, keď idú na úkor vlastnej rodiny. Má sa napríklad americký manželský pár hlásiaci sa k efektívnym altruistom rozhodnúť, že nebude mať deti, pretože za peniaze, ktoré by výchova dieťaťa na Západe stála, je možné zachrániť mnoho iných detí v chudobnejších krajinách?

Larissa MacFarquharová vo svojej knihe Strangers Drowning: Voyages to the Brink of Moral Extremity z roku 2015 opisuje práve takúto dilemu manželov Julie a Jeffa. Aj keď Julie vždy chcela mať deti, po vstupe do manželstva sa jej javilo, že počať dieťa nie je morálne správne, pretože by z ich rodinného rozpočtu odčerpávalo priveľa peňazí, ktoré by inak darovali. Upadla do depresie a zúfalstva.

Napokon ju Jeff presvedčil, že z ich dieťaťa pravdepodobne tiež vyrastie efektívny altruista a že peniaze, ktoré ich dieťa v budúcnosti daruje na charitu, vyvážia finančné prostriedky, ktoré doň oni v prvých rokoch života vložia. Julie si uvedomovala, že požadovať od dieťaťa, aby dávalo peniaze na charitu a tým vykúpilo vlastnú existenciu, je prinajmenšom zvláštne, ale napokon s Jeffom súhlasila, otehotnela a porodila dcérku Lily.

Čoskoro sa však vrátila do práce, aby mohla dostáť svojim charitatívnym záväzkom. Ako píše Larissa MacFarquharová: „Cítila, že vo svete sú ľudia, ktorí potrebujú jej peniaze práve tak, ako Lily potrebuje jej prítomnosť, aj keď ju neroznežňujú tak ako Lily.“

Aj samotný Peter Singer sa rozhodol pravidelne darovať na charitu 40 percent zo svojho príjmu. No vo chvíli, keď jeho mama ochorela na Alzheimera, svoje dary obmedzil a peniaze investoval na jej liečbu. Keď ho upozornili, že koná proti zásadám, ktoré sám propagoval (teda uprednostňuje blízkeho človeka pred vzdialeným), odpovedal:

„Asi je to celé zložitejšie, než som si predtým myslel. Je to predsa len iné, keď ide o vlastnú mamu.“

Kto je môj blížny?

Ako dokazuje príbeh Petra Singera a jeho mamy, pre nás ľudí je nesmierne ťažké dosiahnuť v etickom konaní absolútnu nestrannosť. Znamená to však, že by sme sa o ňu nemali snažiť? Nie je práve nestrannosť najvyššia forma etickosti, hraničiaca s posvätnosťou?

Poďme teraz preskúmať, ako etický problém blízkosti a vzdialenosti vidí kresťanstvo, najrozšírenejšie náboženstvo u nás. Odpoveď poďme hľadať priamo pri zdroji, na stránkach Biblie. V Markovom evanjeliu sa píše:

Citovaný text, známy aj ako dvojprikázanie lásky, mal na kresťanskú etiku obrovský vplyv. Niet sa, samozrejme, čomu diviť, keďže sám Ježiš ho označil za najdôležitejšie prikázanie vo svojom učení. Na našu dilemu však stále dostatočne neodpovedá. V texte sa totiž objavuje nezvyklé slovo blížny. V starogréckom origináli toto slovo znie ho plésion (vo význame „ten, kto je blízko; sused“); do angličtiny sa prekladá ako neighbor (sused), do nemčiny ako der Nächste (blížny). Kto sa však rozumie pod týmto pojmom? Sme si – vďaka globalizácii – všetci navzájom blízki, a teda aj blížni? Alebo je to celkom naopak a dvojprikázanie lásky nám vlastne hovorí, že máme preferovať našich najbližších pred tými vzdialenými?

Našťastie, aj odpoveď na túto otázku môžeme nájsť v Novom zákone, konkrétne v Lukášovom evanjeliu:

Poďme sa pozrieť na osoby, ktoré v príbehu vystupujú. Muž, ktorý cestoval z Jeruzalema do Jericha, bol zjavne žid. Ak by to bolo inak, evanjelista by na to určite upozornil. Prvý človek, ktorý ho obišiel, bol židovský rabín, teda človek, u ktorého sa očakáva vysoká morálna integrita. Druhým človekom bol levita, teda niečo ako pomocný duchovný. Aj uňho by veriaci židia očakávali, že sa bude správať mravne.

Ako kňaz, tak i levita boli zaiste váženými členmi židovskej obce. To sa však nedalo povedať o človeku, ktorý dobitému mužovi na kraji cesty pomohol. Ten totiž nebol žid – bol Samaritán, člen náboženského spoločenstva, ktoré podľa starovekého historika Jozefa Flavia židia neznášali natoľko, že v prvom storočí nášho letopočtu zničili samaritánsky chrám na hore Gerazim. Ani Samaritáni nemali židov vôbec v láske; traduje sa, že v Ježišovej dobe priniesli do jeruzalemského chrámu ľudské kosti a tým ho znesvätili. Slovom, vzťah židov a Samaritánov pred dvetisíc rokmi by sa dal (so značnou mierou zjednodušenia) prirovnať k dnešnému vzťahu Židov a Palestínčanov.

A predsa Samaritán židovskému mužovi v bezvedomí pomohol a zachránil mu život. Ježiš sa na záver podobenstva pýta: „Kto sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ Odpoveď je zrejmá: blízkosť nie je definovaná náboženskou či národnostnou príslušnosťou, ale schopnosťou ľudskej empatie, všímavosti a súcitu. Ježiš otázku obracia. Podľa neho neznie „Kto všetko je môj blízky, komu všetkému som povinný pomôcť?“, ale skôr: „Komu všetkému dokážem pomôcť, komu sa dokážem stať blízkym?“

Vyzýva tak na aktívnu pomoc cez kultúrne i náboženské bariéry a stavia sa tak na stranu efektívnych altruistov, pre ktorých vzdialenosť (fyzická či kultúrna) nemá byť dôvodom odopretia pomoci.

Rodina – základ kresťanstva?

Možno vám napadne námietka, že podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi neopisuje presne situáciu, ktorú zobrazuje dilema v úvode článku. Samaritán nemusel voliť medzi pomocou cudzincovi a bezpečnosťou vlastnej rodiny. Čo hovorí Biblia o rodine a vzájomných povinnostiach medzi jej členmi?

Vzhľadom na to, že rodina je v celom súčasnom kresťanstve veľmi dôležitou hodnotou, môže byť pre mnohých čitateľov trochu prekvapením, že rodinné vzťahy nie sú v Biblii predmetom zvláštneho záujmu. Ba naopak, aktéri na jej stránkach často pred ochranou členov vlastnej rodiny uprednostňujú iné hodnoty.

Zo Starého zákona môžeme spomenúť napríklad notoricky známy príbeh Abraháma, ktorý dostal príkaz obetovať na zápalnej hranici vlastného syna Izáka. Izák napokon prežil, ale nie preto, že by Abrahám nemal dostatok odvahy či odhodlania dokončiť svoj čin; to anjel mu údajne zadržal ruku s nožom, ktorým chcel podrezať svojho spútaného syna.

Exoticky dnes znie i menej známy príbeh Lóta, ktorý ubytoval vo svojom dome v Sodome dvoch cudzincov, v ktorých rozoznal Božích poslov. Večer dom obkolesili všetci sodomskí muži a žiadali Lóta, aby im mužov vydal na sexuálne hry. Lót im však odpovedal: „Prosím vás, bratia moji, neurobte takú hanebnosť! Pozrite, mám dve dcéry, ktoré ešte neobcovali s mužmi. Vyvediem vám ich a robte s nimi, čo sa vám zapáči, ale týmto mužom nič nerobte, veď sa uchýlili do môjho prístrešia!“ (Genesis 19:1-8)

Ani Lótovým dcéram sa napokon našťastie nič nestalo, pretože cudzinci-anjeli ranili mužov okolo domu slepotou. Horšie dopadla Lótova žena, ktorá sa pri úteku zo Sodomy na ďalší deň obzrela a premenila sa tak na soľný stĺp. A ako dobre viete, mestá Sodoma a Gomora boli zničené; zvrátenosť ich obyvateľov tak bola potrestaná.

Ani v Novom zákone nehrá rodina prvé husle. Apoštol Pavol (zrejme v očakávaní skorého konca dejín) radí Korinťanom, aby sa radšej neženili a nevydávali, pretože kým slobodný muž myslí na duchovné veci, ženatý muž myslí najmä na veci svetské. Ježišovi dvanásti učeníci vystupujú, akoby boli slobodní, o ich rodinách sa nedozvieme prakticky nič. Evanjelista Marek zachytáva aj scénu, keď Ježišovi v synagóge oznámia, že ho vonku čaká jeho matka Mária a jeho bratia. Ježiš odpovie: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadne sa po okolosediacich a pokračuje: „Hľa, moja matka i moji bratia! Lebo každý, kto plní Božiu vôľu, je môj brat, sestra a matka.“

Ježiš v jednom príbehu relativizuje aj najznámejší starozákonný príkaz ohľadom rodinných vzťahov, štvrté prikázanie, začínajúce sa slovami „cti otca svojho i matku svoju“. Keď k nemu príde muž, ktorý sa chce stať jeho nasledovníkom, ale rád by najskôr pochoval svojho otca, Ježiš mu odpovie: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ale ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“

Slovom, hľadať v posvätných textoch kresťanstva príbehy, ktoré by ospravedlnili uprednostňovanie členov vlastnej rodiny pred ostatnými ľuďmi, nie je úplne ľahké. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že rané kresťanstvo bolo protirodinné. Zďaleka však nebolo také prorodinné, ako sú učenia dnešných kresťanských cirkví.

Špeciálne povinnosti

Ak teda chceme nájsť dávnu vierouku, v ktorej hrajú rodinné vzťahy skutočne dôležitú rolu, musíme sa obrátiť inam – až do ďalekej Číny. Konfucianizmus je nábožensko-filozofický systém starý dva a pol tisíc rokov, ktorý dodnes vo významnej miere ovplyvňuje čínsku spoločnosť. Jeho zakladateľ Konfucius učil, že existuje päť základných pút či vzťahov medzi ľuďmi: vzťah panovníka a poddaného, otca a syna, manžela a manželky, staršieho a mladšieho brata a vzťah medzi priateľmi. Všimnite si, prosím, že tri z piatich najdôležitejších vzťahov konfucianizmu sa odohrávajú v rámci nukleárnej rodiny. Navyše medzi najdôležitejšie cnosti v konfucianizme patria vernosť a synovská oddanosť.

Čínsky pohľad na našu dilemu je jednoducho trochu iný ako ten kresťanský: podľa Konfucia nás k našim najbližším pútajú hlbšie a pevnejšie putá, z ktorých zákonite vyplývajú i závažnejšie morálne povinnosti.

Tento pohľad sa objavuje i v dielach niektorých západných morálnych filozofov. Napríklad Diane Jeskeová, profesorka etiky na Univerzite v Iowe, hovorí o špeciálnych povinnostiach (special obligations), ktoré máme voči blízkym ľuďom, napríklad voči členom vlastnej rodiny. Tieto špeciálne etické povinnosti idú nad rámec základnej ľudskosti, ktorou sú si navzájom povinní akíkoľvek dvaja ľudia na planéte.

Jeskeová však – na rozdiel od omnoho skôr narodeného Konfucia – argumentuje, že tieto špeciálne povinnosti nemajú svoj primárny základ v pokrvnom príbuzenstve (to by sa potom napríklad nevzťahovali na adoptívne deti) ani v akejkoľvek spoločenskej norme (napríklad v úradne potvrdenom manželstve; to by sa zase nevzťahovali na páry žijúce bez papiera). Tvrdí, že tieto špeciálne povinnosti vznikajú v akomkoľvek intímnom vzťahu, nech už je jeho podoba štandardná alebo, naopak, menšinová.

Vo svojom vplyvnom článku »Rodiny, priatelia a špeciálne povinnosti« z roku 1998 Jeskeová píše:

Použime fyzikálnu analógiu: tak ako sa dve telesá priťahujú tým väčšou gravitačnou silou, čím sú k sebe bližšie, aj dvaja ľudia majú podľa Diane Jeskeovej tým väčšie povinnosti starať sa o seba navzájom, čím bližší si sú, čím väčšiu sféru intimity majú spoločnú.

Môžeme si pomôcť aj geometriou: Každý človek akoby bol stredom kruhu, v ktorom sa nachádzajú všetci ostatní ľudia na svete, ale v rôznych vzdialenostiach: najbližšie rodina, potom priatelia, ešte ďalej kolegovia či susedia, obyvatelia rovnakého mesta či štátu, a napokon úplní cudzinci.

Priznávam, že mi je osobne tento pohľad bližší než úplná snaha o nestrannosť, o ktorú sa pokúšajú efektívni altruisti. Sme len ľudia, nedokážeme sa zbaviť vlastnej perspektívy, nedokážeme získať archimedovský pevný bod mimo akéhokoľvek kontextu a akýchkoľvek medziľudských vzťahov. Ak by sme to dokázali, pohneme svetom. Nie je to však, bohužiaľ, možné.

Myslím si teda, že k blízkym ľuďom máme o čosi väčšie morálne povinnosti než voči tým vzdialenejším. Ale pod jednou podmienkou: že pri pomáhaní disponujeme výlučne vlastnými zdrojmi. Človek, ktorý zo svojich úspor pomôže bratovi, ktorému zhorel dom, ale odmietne cudzinca, ktorého postihlo rovnaké nešťastie, nekoná nemorálne. Lenže človek, ktorý predsedá komisii rozhodujúcej o tom, ako bude rozdelená štátna pomoc po požiari, svojho brata pred neznámym človekom uprednostniť nemá. Nepomáha totiž sám – len sprostredkúva pomoc štátu, a teda si nesmie spoločné zdroje privlastniť len pre svoju rodinu.

Aj koncepcia špeciálnych povinností voči najbližším nám dokáže reálne pomôcť len tam, kde porovnávame rovnakú pomoc voči cudziemu i blízkemu človeku. Ak zhorí dom bratovi i cudziemu človeku a môžem pomôcť len jednému, je jednoduché zvoliť si pomoc bratovi. Ako však položiť na misky rovnakých váh nebezpečenstvá rozdielnej povahy, ako sú napríklad definované v dileme na začiatku článku? Smrť neznámeho muža na infarkt je veľmi reálna; stane sa o pár minút skutočnosťou. Riziko nákazy, ktorému je vystavená mama spiaca na zadnom sedadle, je značné, ale stále je len neurčitým rizikom, nie istotou. Oprávňuje šoféra auta koncepcia špeciálnych povinností, aby i v takejto situácii odmietol mužovi pomôcť?

Neviem. Podľa Trestného zákona je šofér nevinný – nie je totiž povinný vystavovať seba ani kohokoľvek iného ohrozeniu. V paragrafe číslo 177 sa píše:

Môže však šofér obstáť pred vlastným svedomím? A obstál by pred vlastným svedomím, keby muža zachránil, ale jeho mama by sa nakazila?

Naozaj neviem, čo odpovedať.

Beštiou kvôli vlastným rodičom

Vráťme sa teraz do obdobia druhej svetovej vojny, priamo do Berlína. V roku 1942 mnoho berlínskych Židov odviezli do vyhladzovacích táborov. Židovke Stelle Küblerovej a jej rodičom sa podarilo uniknúť, ale museli sa skrývať v ilegalite. Stelle Küblerovej pomáhal aj jej árijský výzor: bola vysoká, štíhla, blonďavá. A mladá: mala len dvadsať rokov.

Šťastena jej však prestala priať 27. februára 1943. Pri takzvanej Fabrikaktion (továrenskej akcii), ktorej cieľom bolo pochytať zvyšných Židov v Berlíne, ju nacisti aj s rodičmi chytili a uväznili. Jej manžela Manfreda Küblera odviezli do Osvienčimu. Nikdy sa odtiaľ nevrátil.

Stellu Küblerovú vo väzení mučili a bili. Napokon jej gestapo dalo ponuku: ak vstúpi do jeho služieb a pomôže mu s hľadaním skrývajúcich sa Židov, jej rodičom ani jej sa nič nestane. Navyše za každého zradeného Žida dostane 300 ríšskych mariek. (Na porovnanie: Tisova vláda platila Nemcom za každého deportovaného Žida z územia Slovenska 500 ríšskych mariek.)

Stella Küblerová ponuku prijala a do konca vojny vyzradila gestapu podľa rôznych zdrojov 600 až 3000 Židov. Udávala každého, koho dokázala vypátrať: spolužiakov zo školy, susedov, spolupracovníkov. Nacisti ju pre jej árijský výzor a vražednú efektivitu nazývali „blonďatou beštiou“ či „blonďavým jedom“. Židovská komunita sa jej rýchlo začala obávať: jej fotky kolovali medzi skrývajúcimi sa ako varovanie. Keď vstúpila do reštaurácie, ľudia začali rýchlo odchádzať.

Nevieme, čo všetko viedlo Stellu Küblerovú k rozhodnutiu zradiť vlastný národ. Veľkú rolu v ňom pravdepodobne zohral strach o rodičov. Gestapo však nepatrilo k inštitúciám, ktoré dodržujú dohody. Jej rodičov deportovali v októbri 1944 do Osvienčimu. Nikdy sa nevrátili.

Stella Küblerová vojnu prežila. V roku 1945 sa jej narodila dcéra Yvonne. O rok neskôr ju odsúdili na desať rokov väzenia v gulagu a dcéru jej vzali; malá Yvonne prežila a stala sa zdravotnou sestrou v Izraeli. Po odpykaní trestu sa Stella Küblerová trikrát vydala a stala sa zarytou antisemitkou. V roku 1994 spáchala samovraždu skokom z okna. Mala vtedy 72 rokov.

Konať zlo a dopustiť zlo

Príbeh Stelly Küblerovej je príkladom hrozného konania, ktoré je azda možné ľudsky pochopiť, ale nie morálne ospravedlniť. Žiadna filozofická koncepcia špeciálnych povinností nemôže z jej rúk zmazať spoluvinu za tragické osudy stoviek ľudí: mužov, žien i detí.

Bolo by však jej konanie stále nemorálne, keby gestapu ako výkupné za svojich rodičov vyzradila nie stovky či tisíce, ale len dvoch iných ľudí? (Pre potreby argumentu predpokladajme, že gestapo tentoraz svoje sľuby dodrží a Stella Küblerová by tak naozaj svojich rodičov zachránila; za cenu dvoch iných ľudských životov.)

Pomocou koncepcie špeciálnych povinností som vyššie argumentoval, že ak nedokážem pomôcť naraz bratovi i cudziemu človeku, je morálne ospravedlniteľné rozhodnúť sa pre brata. Môžem však neznámemu človeku vedome uškodiť, len aby som zachránil niekoho blízkeho?

Predstavte si napríklad, že po stroskotaní lode sedíte v malom záchrannom člne, do ktorého sa okrem vás vojde len jeden jediný človek. V mrazivom mori z posledných síl plávajú dvaja ľudia: váš brat a akýsi cudzinec. Je asi zrejmé a morálne v poriadku, že radšej pomôžete bratovi než cudzincovi.

Teraz situáciu zmeňme: váš brat sa topí, ale v člne sedíte dvaja: vy a cudzinec. Máte využiť cudzincovu nepozornosť a odzadu ho strčiť do mora, aby ste namiesto neho zachránili brata? Tu by sa asi v mnohých z nás už ozvalo svedomie.

Pritom v oboch prípadoch je výsledok rovnaký: vy a brat sa zachránite, cudzinec sa utopí. Rozdiel je len v tom, že pokým v prvom prípade ste aktívne nekonali, len dopustili nešťastie, v druhom ste zlý osud cudzinca spôsobili vlastným konaním. V prvom prípade ste neznámeho človeka nechali umrieť, v tom druhom ste ho priamo zabili.

Električková dilema

Veľmi známym myšlienkovým experimentom, pomocou ktorého je možné skúmať vzťah ľudí ku konaniu zla a dopúšťaniu zla, je takzvaná električková dilema. Prvýkrát ju sformulovala anglická filozofka Philippa Footová v roku 1967 a znie:

Po koľajniciach sa rúti električka a vidíte, že jej v ceste leží päť zviazaných ľudí. Ak nič neurobíte, električka ich určite zabije. Stojíte však pri výhybke, pomocou ktorej by ste mohli presmerovať električku na inú koľaj. Na tejto koľaji leží len jeden človek, aj toho však električka zabije, ak výhybku prehodíte. Čo urobíte?

Podľa výskumov sa približne 90 percent ľudí rozhodne výhybku prehodiť. Zachráni tak päť ľudí, ale spôsobí smrť človeka, ktorý by inak prežil. Zaujímavé je, že ak problém modifikujeme, percento ľudí, ktorí sú ochotní podniknúť kroky vedúce k smrti jediného človeka a k záchrane piatich ľudí, sa výrazne zmení.

Urobme najskôr kontrolný myšlienkový experiment. Predstavte si situáciu totožnú s tou predošlou, s jedinou výnimkou: výhybka už je prehodená. Ak teda neurobíte nič, električka odbočí a zabije jediného človeka. V takomto prípade by výhybku naspäť prehodil (a zabil piatich ľudí miesto jediného) len skutočný sadista. Trúfam si odhadnúť, že 99,99 percenta ľudí by sa výhybky nedotýkalo.

Všimli ste si ten rozdiel? Desať percent ľudí zmení svoj názor, pokiaľ musí zlo (v tomto prípade smrť jedného človeka na odbočke) nielen dopustiť, ale ho aj priamo vykonať.

Urobme ešte jednu modifikáciu. Električka sa opäť rúti po koľajniciach, na ktorých leží päť ľudí. Lenže tentoraz stojíte na moste ponad koľaje. Pred vami stojí veľmi tučný človek. Viete, že ak ho zhodíte z mosta na koľaje, neprežije, ale vďaka svojej nadváhe električku zastaví. Čo urobíte? Zhodíte ho z mosta dolu, alebo sa budete len nečinne dívať, ako električka zrazí piatich ľudí?

V tomto prípade sa rozhodne zhodiť muža z mosta (a zachrániť tak piatich ľudí ležiacich na koľajach) len asi 30 percent ľudí. Prečo? Nuž, možno preto, že ide o veľmi násilný čin, ďaleko násilnejší než prosté prehodenie výhybky. Predstava, že niekoho zhadzujeme z mosta, v nás spustí vnútorný emocionálny alarm.

Porovnajme si teraz všetky tri modifikácie električkovej dilemy podľa vyžadovanej akcie a výsledku:

Modifikácia dilemy	Vyžadovaná akcia	Výsledok	Koľkí to urobia:
Výhybka je prehodená tak, že umrie jeden človek	Žiadna	1 umrie 5 prežijú	99,99%
Výhybka je prehodená tak, že umrie päť ľudí	Prehodiť výhybku	1 umrie 5 prežijú	90%
Tučný človek na moste	Zhodiť človeka z mosta na koľaje	1 umrie 5 prežijú	30%

Keď sa na tú tabuľku pozeráte, nezdá sa aj vám, že pre veľkú časť ľudí je dôležitejšie než reálny výsledok tragickej situácie to, aby nevykonali nič zlého – aby ostali nevinnými?

Všeobecná ľudská intuícia nám našepkáva, že horším je ten, kto zlo aktívne činí, než ten, kto sa mu len prizerá. Napríklad aktívna eutanázia (usmrtenie nevyliečiteľného pacienta napríklad injekciou) je pre mnohých z nás morálne problematickejšia než eutanázia pasívna (odpojenie neliečiteľného pacienta od podporných prístrojov, takže sám umrie).

Alebo iný príklad: azda nikto z nás by nebol ochotný ísť na misiu, ktorej úlohou by bolo nachádzať a potápať preplnené člny s migrantmi v Stredozemnom mori. Na druhej strane mnohí občania v našej krajine súhlasia s názorom, že týmto migrantom na ich plavbe neradno pomáhať, že ich treba ponechať napospas vlnám a osudu.

Presvedčenie, že konať zlo je neprípustné, ale prižmúriť nad zlom obe oči už je viac-menej v poriadku, môže pri dovedení do krajnosti viesť k veľmi poľutovaniahodným následkom. K ľahostajnosti voči utrpeniu tých najzraniteľnejších, k uzavretosti, k pilátovskému umývaniu rúk, k elitárstvu.

Preto považujem za veľmi múdre, že počas katolíckej omše znejú aj slová liturgie, ktoré konanie zla a dopúšťanie zla kladú na jednu úroveň. Pri vyznávaní hriechov v kostoloch po celom Slovensku znie formulka:

„Vyznávam všemohúcemu Bohu, i vám, bratia a sestry, že som veľa zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého.“

Zhrnutie

Mám vziať kolabujúceho muža nakazeného koronavírusom do auta, aj keď v ňom veziem svoju 75-ročnú mamu?