Pozor na spasiteľov

Počas moru v Londýne začali obyvatelia masovo zabíjať mačky. Tie sa totiž rozmnožili, lebo potkany oslabené morom boli pre ne ľahkou korisťou. Lenže stredovekí Londýnčania považovali mačky za vtelenie satana a takmer úplne ich vyhubili. Potom však nemal kto zabíjať potkany, od ktorých mor preskakoval (zrejme cez blchy) na ľudí. Potkany sa prudko rozmnožili a následkom bola smrť štvrtiny populácie Londýna.

Je to známa lekcia o nepochopení príčiny a následku, o ktorom sme si mysleli, že bolo typické pre stredovek. Lenže zdá sa, že v 21. storočí nie sme na tom oveľa lepšie. Snažíme sa karanténou zabiť vírus, čím vypíname ekonomiku, takže chudoba a depresia môžu napokon zabiť oveľa viac ľudí než vírus samotný. Alebo aj naopak: uvoľnenie karantény v mene oživenia ekonomiky môže priniesť viac obetí vírusu, než by zabila chudoba. Nedokážeme posúdiť, ktorá príčina vyvolá horší následok.

Politici, ktorých motívom je zachrániť čo najviac životov, stoja pred ťažkou voľbou, lebo nikto na celom svete dnes nevie povedať, kto je masovejším zabijakom: či vírus, alebo kolaps ekonomiky. Dozvieme sa to až potom, čo rôzne štáty vyskúšajú rôzne modely, lenže to už bude neskoro.

V takej situácii je rozumné nesnažiť sa byť prorokom ani spasiteľom, lebo riziko mylného proroctva je príliš veľké a cena za omyl príliš vysoká. Ak politici dnes priebežne menia stratégiu podľa vývoja situácie a podľa nových informácií, je to skôr dôkaz ich