Denník N

Dekameron 2020: Štvrtok 21

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Situácia v predajni za mrežou sa na prvý pohľad zdá novou. Osem ľudí sa vinou pandémie dostalo do situácie, v ktorej síce so zaťatými zubami, ale predsa len dodržiavajú základné spoločenské konvencie, aspoň pokiaľ ide o záležitosti súvisiace s nákazou. Svoj naturel, ba doslova živočíšne konanie však naplno prejavujú vo veciach mužsko-ženských a predovšetkým mužsko-mužských vzťahov. Dnes ukazuje zuby Vlado Janček.

Helenu to celé zaskočilo. Nebola zvyknutá na mužské odmietnutie. Na sto percent jej doteraz vychádzalo, že keď prstami dlhými ako pavúčie nohy tuho stisla mužské zápästie, pohodila hlavou a naširoko sa usmiala, mala úlovok istý. Jej úsmev bol v niečom dokonalý, odhalil sa jej pri ňom takmer celý horný rad strojčekom kedysi starostlivo vyrovnaných zubov, široká horná pera sa jej vyhrnula nad ne a pripomínala šťavnatý mesiačik pomaranča.

Dokonca aj voňala po citrusoch, vyberala si výlučne pracie prášky a telovú kozmetiku s touto vôňou. Vďaka nej pripadala mužom, ku ktorým sa naklonila, taká viacej čistá ako iné ženy a dievčatá, čo sa k nim doteraz nakláňali. Kombinácia jej úchopu, úsmevu a vône zafungovala vždy.

V predajni bola skoro tma, navyše bola sklonená k pajkovi a nemala dôvod sa usmievať, takže jeden faktor z trojkombinácie vypadol. A na pajka zvyšné dva, nevie sa prečo, nezafungovali. Najskôr to vyzeralo, že áno. Niekoľko minút to vyzeralo, že sa nechá omotať pevnou pavučinou jej objatia. Keď sa však ostatní rozišli, aby si konečne išli ľahnúť, pajko sa pomalým rozhodným pohybom vysúkal z Heleninho náručia a pomaly odkráčal niekam do šera s plyšiakom priloženým na ranu na hlave.

Helena absolútne nemala v úmysle pajka baliť. Ozval sa v nej len záchranársky reflex, keď sa po Kapénkovom skoroknokaute vrhla k zakrvavenej obeti. Ale prekvapilo ju, že ju odmietol. Nepriťahoval ju fyzicky, to napokon drvivá väčšina mužov v jej živote, s ktorými si kedy začala. A po iných stránkach tiež veľmi nie, zatiaľ ho vlastne poznala iba ako mlčanlivého čudáka počúvajúceho nepríjemnú uvrieskanú hudbu, ktorej nerozumela. Ničomu vlastne nerozumela. Keď si podvedome oblizla ruku s jeho krvou, možno sa infikovala vírusom. Ale po pajkovom odchode si uvedomila, že je nakazená vírusom jeho nezáujmu a nevylieči sa, kým nepríde na dôvod odmietnutia.

Pajko sa už však tváril záhadne na inom mieste predajne. Za golier menčestrového saka ho držala šľachovitá hygienikova pravica. Celé roky sa vyhýbal ľudskej blízkosti, bola mu nepríjemná, odpudzovala ho. Ešte aj otravné hlasy spoluobčanov a zvuky ľudskej činnosti zakrýval za hrubý čierny záves metalovej hudby.

A teraz toto. Dvakrát v priebehu polhodiny sa ocitol v takej tesnej ľudskej blízkosti. Starostlivé pevné Helenino objatie mu bolo rovnako nepríjemné ako toto druhé. Oči nad Ervínovým rúškom naňho uprene pozerali zo vzdialenosti asi tridsať centimetrov. Pajko nedokáže odvrátiť pohľad, nevie sa vykĺznuť, ako sa vykĺzol Helene, nevie, čo má povedať, nevie, čo má urobiť, nevie, prečo tu je, nevie, nevie, nevie nič.

Voľnou ľavou rukou strhne Ervínovi rúško z tváre. Gumička rúška sa za jedným uchom hygienikovi na chvíľu vzprieči, natiahne sa a ticho švihne pajka po ruke. Tomu to však vôbec neprekáža, lebo už má vyhrané. Ervína totiž náhla strata istoty úkrytu za rúškom vyviedla z rovnováhy.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Dekameron 2020

Sedem slovenských spisovateľov v čase koronavírusu voľne nadväzuje na Boccacciov Dekameron. Silvester Lavrík, Daniela Kapitáňová, Márius Kopcsay, Verona Šikulová, Ľubo Dobrovoda, Karol D. Horváth a Vlado Janček píšu príbeh ľudí uväznených v predajni potravín počas epidémie.

Kultúra

Teraz najčítanejšie