Denník N

Každé leto sa vracala ako mor. Pred 65 rokmi ohlásili vakcínu na detskú obrnu

Lekár očkuje dieťa proti detskej obrne, americká poštová známka. Foto – Adobe Stock
Lekár očkuje dieťa proti detskej obrne, americká poštová známka. Foto – Adobe Stock

Na vakcínu z roku 1955 sa „hľadelo ako na zázrak“.

Podobný zápas, aký svet v súčasnosti zvádza s ochorením COVID-19, prebiehal aj pred vyše 60 rokmi s detskou obrnou.

Len v Spojených štátoch ochrnulo v dôsledku detskej obrny ešte v 50. rokoch minulého storočia viac ako 15-tisíc ľudí ročne.

Ochorenie má smrtnosť (počet úmrtí na danú chorobu zo všetkých nakazených) dve percentá až päť percent v prípade detí a 15 až 30 percent v prípade dospelých.

Ešte v roku 1988, keď Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a ďalšie inštitúcie spustili globálnu iniciatívu na vyhubenie detskej obrny, ochorelo na toto vírusové ochorenie v 125 krajinách sveta 350-tisíc ľudí.

Dnes existujú len tri krajiny, kde dosiaľ nedošlo k zastaveniu prenosu detskej obrny. Ide o Pakistan, Afganistan a Nigériu.

V roku 2017 bolo na svete iba 22 prípadov ochorenia. Je to aj vďaka vakcíne, ktorú vyvinul americký lekár a virológ Jonas Salk.

Žiadna iná choroba nevyvolávala takú hrôzu

To, že je Salkova vakcína „bezpečná, efektívna a účinná“, oznámili pred 65 rokmi (12. apríla 1955) na desiate výročie smrti amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta. Predpokladá sa, že jeho paralýzu spôsobila práve obrna (prípadne Guillainov-Barrého syndróm).

Žiadna iná choroba nepriťahovala toľko pozornosti a nevyvolávala takú hrôzu ako detská obrna, píše historik David Oshinsky v knihe o dejinách ochorenia v USA s názvom Polio: An American Story (Detská obrna: americký príbeh).

„Detská obrna udrela bez varovania. Nedalo sa povedať, kto sa nakazí a koho ušetrí. Niektoré z obetí zabila, iné poznačila do konca života, keď im zanechala pripomienku v podobe invalidného vozíka, bariel, opôr nôh, zariadení na podporu dýchania alebo znetvorené končatiny,“ dodáva Oshinsky v spomínanej knihe. V roku 2006 ju ocenili Pulitzerovou cenou v kategórii história.

Detská obrna (poliomyelitída):
  • vysoko nákazlivé vírusové ochorenie, ktoré môže mať za následok doživotnú paralýzu a v niektorých prípadoch aj smrť,
  • vírus sa medzi ľuďmi prenáša fekálno-orálnou cestou,
  • väčšina prípadov je bez klinických príznakov a ťažká paralytická forma ochorenia sa prejaví u jedného z 200 až 300 nakazených,
  • výsledky klinických skúšok vakcíny Jonasa Salka a jeho tímu oznámili 12. apríla 1955,
  • ešte v roku 1988 ochorelo na chorobu v 125 krajinách sveta 350-tisíc ľudí, v roku 2017 bolo vďaka globálnej iniciatíve na celom svete iba 22 prípadov ochorenia,
  • výskyt detskej obrny nebol v Česko-Slovensku zaznamenaný od roku 1960,
  • na Slovensku sa od roku 2005 očkuje iba neživou očkovacou látkou injekčne (viac informácií na očkovanieinfo.sk).

Zdroj: ÚVZ SR a WHO

Epidémia v San Angele v roku 1949

Detská obrna zasiahla v roku 1949 aj 50-tisícové mesto San Angelo v západnom Texase. 20. mája sa v miestnych novinách objavila správa o prvom detskom pacientovi.

O pár dní nato už noviny písali o niekoľkých rodičoch, ako do nemocnice nosia v náručí svoje „deti v horúčkach a bolestiach“. Šiesteho júna mali v meste sedem úmrtí, išlo o deti vo veku od sedem mesiacov do sedem rokov. Noviny Standard-Times vydali toho dňa článok s názvom Pastori San Angela žiadajú počas epidémie o Božiu pomoc.

V tom čase nebola známa príčina ochorenia ani liečba, preto predstavitelia mesta odporučili, aby sa deti vyhýbali davom, pravidelne si umývali ruky, odpočívali a nechodili na kúpaliská.

Keď mali začiatkom júna 1949 v San Angele 61 pacientov, prijali prísne opatrenia a zrušili všetky hromadné podujatia konané vnútri. V polovici júna už mali viac ako 80 pacientov, väčšinou deti do 15 rokov.

Epidémia vrcholila v júli a skončila sa v auguste. Školy sa otvorili načas, ale mnohé lavice zostali prázdne. „V Spojených štátoch zaznamenali skoro 40-tisíc prípadov. (…) V San Angele mali 420 prípadov, jeden na 124 obyvateľov. Z nich 84 ochrnulo a 28 zomrelo. Išlo o jednu z najhorších epidémií detskej obrny,“ píše Oshinsky.

Deti o barlách a prázdne lavice

Historik pre NPR zaspomínal na 50. roky, keď vyrastal v Queense. „Verejnosť sa detskej obrny príšerne bála, čo je pochopiteľné. Neexistovala žiadna prevencia ani liečba. Ochorieť mohol každý, najmä deti. Nebolo nič, čo by rodič mohol urobiť, aby ochránil svoje deti.“

Oshinsky opisuje, že detská obrna sa vracala každé leto ako mor. „Pláže a kúpaliská sa zatvárali zo strachu, že sa poliovírus šíri vo vode. Deti museli dodržiavať odstup od davu – často nemohli ísť do kina, na bowling a podobne. (…) Každá bolesť brucha alebo stuhnutosť vyvolávali zdesenie. Pamätám sa na strašné fotky detí o barlách, na invalidných vozíkoch alebo na prístrojoch na umelé dýchanie. Pamätám si, že keď sme sa v septembri vracali do školy, videli sme prázdne lavice, do ktorých sa už mnoho detí nevrátilo.“

Na vakcínu z roku 1955 sa preto „hľadelo ako na zázrak“, uvádza pre NPR pediater a odborník na globálne zdravie Walter Orenstein. Lekár pôsobil na Emory University, neskôr aj v nadácii Bill and Melinda Gates Foundation.

„Pamätám si, že som bol v druhej triede, keď povolili Salkovu vakcínu na detskú obrnu. V našej škole prebiehala kampaň za očkovanie. Nebol som nadšený z toho, že ma budú pichať pre niečo, o čom som nič nevedel. No pamätám si, ako mi mama povedala: ‚Radšej plač ty, ako by som mala plakať ja‘. Tak veľmi si vakcínu cenila,“ cituje NPR Orensteina.

Jonas Salk na letisku v Kodani v roku 1959. Foto – SAS Scandinavian Airlines/Wikipedia/cc

Najväčší experiment

Prvé testy na malej skupine detí vykonal Salk a jeho tím v marci roku 1953. V nasledujúcom období zapojili do experimentu 1,8 milióna detí v 44 amerických štátoch od východu po západ. Zhruba 440-tisíc detí dostalo jednu alebo viac očkovacích látok a 210-tisíc detí dostalo placebo. 1,2 milióna detí nedostalo žiadnu liečbu a sledovali sa ako kontrolná skupina.

„Išlo o najväčší experiment verejného zdravotníctva v americkej histórii,“ povedal pre NPR historik Oshinsky.

13. apríla 1955, deň po oznámení účinnosti Salkovej vakcíny, vyšli noviny na titulnej strane s nadpismi ako Detská obrna porazená alebo Salkova vakcína funguje. Americký denník The New York Times písal: „Salkova vakcína na detskú obrnu je úspešná. Milióny budú čoskoro imúnne. Školy začnú s očkovaním 25. apríla.“

Salk si vakcínu nedal nikdy patentovať. Odhaduje sa, že tak mohol prísť asi o 7 miliárd dolárov. Keď sa Salka opýtali, kto vlastní patent, odvetil: „Nuž, povedal by som, že ľudia. Žiaden patent nie je. Dalo by sa patentovať slnko?“

Vakcína mala úspešnosť 60 až 70 percent na poliovírus typu 1 a viac ako 90 percent na poliovírus typu 2 a 3. Zatiaľ čo v roku 1953 bolo v Spojených štátoch 35-tisíc prípadov detskej obrny, v roku 1957, teda dva roky po objave vakcíny, to bolo 5600. Do roku 1961 zaznamenali v Spojených štátoch 161 prípadov ochorenia.

Oznamujú vakcínu na detskú obrnu, apríl 1955. Zdroj – March of Dimes/YouTube

Salkova vakcína obsahovala neživú očkovaciu látku. Vakcínu so živou očkovacou látkou podávanou v tekutej forme vyvinul konkurenčný tím Alberta Sabina. „Sabin nemohol testovať svoju vakcínu v Spojených štátoch, keďže Salkovou vakcínou sa už dalo očkovať veľa detí,“ povedal pre NPR Oshinsky a dodal: „V jednom z najväčších príbehov studenej vojny mu (Sabinovi – pozn. red.) dovolili, aby šiel vakcínu otestovať do Sovietskeho zväzu a východnej Európy. Dokopy dali skoro 70 miliónov detí (…) a výsledky boli fantastické. Sabinova vakcína bola mimoriadne účinná a svetu dala druhú úžasnú vakcínu proti detskej obrne.“

Na našom území nie je od roku 1960

Detská obrna je vírusové ochorenie. Jeho pôvodcom je poliovírus, medzi ľuďmi sa prenáša fekálno-orálnou cestou. Väčšina prípadov je bez klinických príznakov a ťažká paralytická forma ochorenia sa prejaví u jedného z 200 až 300 nakazených.

Na bezpríznakové prípady sa zväčša nepríde. Títo ľudia však niekoľko týždňov vylučujú poliovírus v stolici a zo slizníc úst a nosa. Z tohto dôvodu môžu nakaziť iných, uvádza na svojej stránke Úrad verejného zdravotníctva SR.

Existujú dva typy vakcíny – inaktivovaná vakcína proti detskej obrne (IPV), ktorá má formu injekcie, a vakcína podávaná ústne v kvapkách (OPV). Všetky krajiny Európskej únie prešli v priebehu ostatných desaťročí na inaktivovanú formu (IVP).

Pred spustením Iniciatívy na globálne vyhladenie detskej obrny (Global Polio Eradication Initiative) na ňu v roku 1988 ochorelo asi 350-tisíc ľudí. „Od roku 2000 sa podalo viac ako 10 miliárd dávok vakcíny ústne v kvapkách (OVP) takmer trom miliardám detí na celom svete. Vďaka tomu sa zabránilo viac ako 13 miliónom prípadov detskej obrny a výskyt choroby sa znížil o viac ako 99 percent,“ uvádza v správe Svetová zdravotnícka organizácia (WHO).

Výskyt detskej obrny nebol v Česko-Slovensku zaznamenaný od roku 1960. Očkovanie je však stále potrebné, keďže ochorenie sa zatiaľ nepodarilo úplne vyhladiť a naďalej sa vyskytuje v Pakistane, Afganistane a Nigérii.

Od roku 2005 sa na Slovensku očkuje iba neživou očkovacou látkou injekčne. Očkovanie je povinné.

[Behajte lepšie vďaka knihe Od antilopy po Zátopka. Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých od bežca, fotografa a novinára v jednej osobe Petra Kováča.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Koronavírus

    Povinné očkovanie

    Príroda

    Svet, Veda, Zdravie

    Teraz najčítanejšie