Denník N

Zatiaľ sa schádzame pri virtuálnom pive

Vladimír Merta (1946) sa narodil v Prahe, vyštudoval architektúru aj scenáristiku a réžiu na FAMU. Je kľúčovou postavou českého folku, počas normalizácie čelil častým dištancom, bol zakladajúcim členom pesničkárskeho združenia Šafrán. Vydal vyše 20 radových albumov, niekoľko kníh, je autorom viacerých filmových projektov, filmovej, scénickej a divadelnej hudby. Je zakladajúci člen Európskeho kultúrneho klubu. Foto – archív Galénu
Vladimír Merta (1946) sa narodil v Prahe, vyštudoval architektúru aj scenáristiku a réžiu na FAMU. Je kľúčovou postavou českého folku, počas normalizácie čelil častým dištancom, bol zakladajúcim členom pesničkárskeho združenia Šafrán. Vydal vyše 20 radových albumov, niekoľko kníh, je autorom viacerých filmových projektov, filmovej, scénickej a divadelnej hudby. Je zakladajúci člen Európskeho kultúrneho klubu. Foto – archív Galénu

Umenie má neuveriteľnú silu otrepať sa, hovorí veriaci bezverec a optimistický pesimista Vladimír Merta.

„Snažím sa dnes vyhýbať poslom zlých správ, ale márne,“ hovorí VLADIMÍR MERTA. Všestranný umelec, skladateľský, básnický a inštrumentálny virtuóz je už polstoročie ikonou a symbolom českého folku.

Kedy ste si prvý raz uvedomili, že „nejaká“ epidémia môže zasiahnuť aj nás? Stihli ste sa na ňu, aspoň mentálne, pripraviť?

Vrátili sme sa posledným lietadlom z vyľudnených pamiatok v Izraeli. Pobyt so skupinou organizujúcou pochod Vrba – Wetzler z Osvienčimu do Žiliny ma plní nádejou v nezlomnosť viery v dobro a mier. Pandémia antisemitizmu zostáva mementom.

Do akej miery ste museli zmeniť svoje koncertné, prípadne nahrávacie plány, teda veci viazané na konkrétne termíny? Za čím vám je najviac ľúto?

Prekonal som niekoľko období, keď sa nedalo hrať, ale túžbu tvoriť vám nikto a nič nemôže vziať. Je to nutkanie, výzva i povinnosť. Ale sily ubúdajú…

Čo robíte celé dni? Ak začneme tzv. pasívnymi činnosťami, doháňate resty v čítaní alebo sa vraciate k osvedčeným titulom, počúvate muziku či využívate čas na vlastný archív, ku ktorému sa za normálnych okolností nedostanete? Môžu fanúšikovia dúfať, že objavíte nejaké ďalšie „podkrovní pásky“?

Snažím sa držať denný rytmus, objavujem neznáme, vyhľadávam povedomé slovíčka. Nesúvisle, rozdrobene a nesústavne. Luboš Houdek z vydavateľstva Galén objavil materiál na tri CD z obdobia nádeje okolo roku 1990. Vykopávky z Korintu. Snáď dôjde i na živý koncert s Emilom Pospíšilom alebo na pamätné brnianske jam session s džezmenmi a Mirkou Křivánkovou.

Ste známy multiinštrumentalista, zrejme viac cvičíte. Ktorý nástroj dominuje? Nemáte náhodou chuť naučiť sa hrať na niečom ďalšom?

Ukazujem študentom cez Zoom všetky možnosti, ktoré rôzne nástroje v gitaristovi rozvíjajú. Sitar a harmonika musia počkať. Saxofón by bol skladiskom vírusov. Tak si oživujem Dowlanda na lutne. Čelo som vzdal, ale husle ešte celkom nie. Pokiaľ si hrám sám pre seba, tak to ide.

Istá nervozita z budúcnosti je asi u každého pochopiteľná, dokážete sa aj napriek tomu sústreďovať na komponovanie, písanie textov alebo básní, próz či publicistiku?

Mám dva pokusy… treba prestať zúfať a konečne s niečím začať. Môžeme len dúfať. Ale… bude to stačiť? Galén mi práve tlačí zžieravo sebaironický Popelnicový román. Je o nezmyselnosti ambícií písania a labilnej rovnováhe, ktorú môže ovplyvniť i nepatrná osoba. Mohol by sa volať aj Mávnutí motýlího křídla, ale to znie až príliš poeticky. Popolnica zostáva otvorená.

Pred pár rokmi ste spomenuli v súvislosti s vlastnými filmami, že napríklad Americký zápisník V. M. by mohol mať ďalšie diely, že materiálu je dosť. Je reálne očakávať ich?

Kamarát, kameraman a dokumentarista Martin Vadas, autor toho Amerického zápisníka V. M., dokončuje film o barbarstve komunizmu – poprave vlastných ľudí židovského pôvodu v procese so Slánskym. Strávil roky úpravou materiálu, ktorý sa náhodou (?) našiel v pivnici Heydrichovej vily. Snáď sa vynorí záujemca, ktorý nájde spôsob, ako využiť Vadasov archív – sledoval ma roky.

Ste v kontakte, asi len telefonickom či e-mailovom, so svojimi umeleckými kolegami? Aká je atmosféra povedzme na českej či moravskej folkovej alebo bigbítovej scéne?

Vídam kolegov v duchu, nemáme si čo závidieť, ale ani čo ponúknuť. Padáme pomaly ku dnu – a ešte to zhudobniť? Vyhýbam sa poslom zlých správ, ale márne. Zatiaľ sa schádzame pri virtuálnom pive.

Veľmi obľúbené je tvrdenie, že najlepšie veci vznikajú v neslobode. Toto je iná nesloboda, akú ste zažívali počas normalizácie. Dá sa to aspoň približne porovnať? Čo je horší pocit – zákaz vystupovania z cenzorských či ideologických dôvodov, alebo z karanténnych? A nedá mi nespomenúť váš výrok, že málokto je taký slobodný ako sebestačný pesničkár…

Každé porovnávanie neporovnateľného kríva na obe nohy. Nežijeme v zákaze, ale v dobrovoľnej izolácii. Chránime seba i druhých – na rozdiel od čias boľševika. A slobodný pesničkár… nebola to tak trochu milosrdná lož?

A čo šport? Horský bicykel, tenis alebo v posledných rokoch golf, ako sa vám bez nich žije?

Golf môžete hrať sám proti sebe na lúke. Pravidelne chodím s jednou palicou a trénujem krátku hru z rafu. Zlepšil som rozptyl – wedge zvládnem do päť metrov na päťdesiat percent. Zvyšok je stále les alebo drn.

Ako vnímate opatrenia vašej vlády na zvládnutie súčasnej krízy? Sledujete viac tú medicínsku stránku alebo hroziace ekonomické následky, ktoré môžu byť aj pre kultúru ako celok a umelcov zvlášť až devastačné?

Oboje. Ale umenie má neuveriteľnú silu otrepať sa, i keď dlho len tlie pod povrchom. Prognózam sa nedá vyhnúť. Experti sa nehodlajú zmieriť s tým, že dostatočne nevarovali.

Prognózy sa rôznia, každú chvíľu sa objaví nejaký iný scenár budúcnosti. Ste skôr optimista alebo…?

Neviem, ako odpovedať. Som veriaci bezverec, optimistický pesimista. Ale pozor na slovosled! Beda, keď to prečítate sprava doľava. Musíme sa naučiť žiť so zlom. Vybudovať si imunitu proti „blbosti“.

Kultúra

Teraz najčítanejšie