Denník N

Som Ľubo Višňovský. Takto nám Miro Šatan predniesol reč, po ktorej sme získali našu prvú medailu

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Jasné, že sme mali český komplex! Vždy, keď sme proti nim hrali, boli sme premotivovaní. Pred očami sme mali krivdu, že sme po rozdelení federácie padli do C-kategórie majstrovstiev sveta.

Bol to prvý turnaj, na ktorom sme hokejovému svetu ukázali, že s nami treba počítať.

Bol to prvý turnaj, z ktorého sme doniesli medailu.

Bol to prvý turnaj, po ktorom sme zažili plné námestie a davy fanúšikov, ktorí na nás boli hrdí.

A napokon, bol to prvý turnaj, po ktorom vo svete rapídne narástol záujem o slovenských hokejistov.

Poďme však pekne poporiadku.

Kopanec do rozkroku

Majstrovstvá sveta sa pred 20 rokmi konali v ruskom Petrohrade a my sme tam nešli s veľkými ambíciami.

Do základnej časti NHL síce zasiahlo 19 Slovákov, no na majstrovstvá sveta ich pricestovalo len šesť, plus náš tím doplnili ďalší dvaja z farmárskych tímov. Šesť chalanov prišlo z českej ligy a osem zo slovenskej, medzi nimi aj ja.

Aj keď ma zrejme poznáte ako zlatého medailistu z majstrovstiev sveta, ktorý v NHL odohral viac ako 900 zápasov, do zámoria som prišiel pomerne neskoro.

Počas šampionátu v Petrohrade som mal 23 rokov a stále som hrával doma. So Slovanom Bratislava som sa krátko pred majstrovstvami stal slovenským majstrom.

Prípravu sme absolvovali s výberom najlepších Slovákov z našej a českej ligy. Už vtedy sa k nám pripojil môj rovesník Zdeno Chára, ktorý síce ešte nebol hviezdou ako dnes, ale už bol kapacitou.

Až tesne pred turnajom sa pridal Rado Suchý a Miro Šatan, ktorý sa hneď stal aj kapitánom. Mišo Handzuš, Ľuboš Bartečko a Jano Lašák naskočili, už keď sme mali odohraté prvé dva zápasy.

Do Ruska sme cestovali so skromnými ambíciami, dovtedy sa nám nepodaril žiadny veľký úspech. Po rozdelení federácie sme najprv museli bojovať o to, aby sme vôbec mohli hrať v elitnej kategórii majstrovstiev sveta. Prvýkrát sme sa do nej dostali v roku 1996, no veľa vody sme nenamútili.

Zato Česi v Petrohrade obhajovali svoj druhý titul.

My sme do turnaja nevstúpili zrovna slávne. Zápas s Rakúskom bol trápením, možno aj preto mi vyfučal z pamäti, ktorú som si musel osviežiť na internete. Súpera sme nedokázali zlomiť. Gól sme strelili až v tretej tretine a pridali sme už len jeden ďalší. Poďme však radšej ďalej.

Čakali nás Taliani, ja si ich však pamätám skôr ako výber naturalizovaných Kanaďanov, ktorí chýbajúci hokejový um nahrádzali zákernosťou. To im bolo vlastné. Doplatil na to aj Ronald Petrovický, ktorého jeden z nich kopol do rozkroku. Pre Ronalda to znamenalo koniec na turnaji.

Zápas bol, ako inak, plný nervozity a vylúčení. Hokejovo sme však jasne dominovali a vyhrali sme 6:2. Výsledok nebol prekvapením ani sklamaním.

V prvých dvoch zápasoch sme získali šesť bodov, čiže sme už mali istotu postupu do osemfinálovej skupiny.

Posledný zápas skupiny. Súper: Fínsko. Dve minúty do konca: Fíni vedú 2:1.

K puku sa však dostal Jano Pardavý a vyrovnal na 2:2. Fíni boli prakticky domácim tímom, stačilo im nasadnúť na trajekt a hneď aj boli v Petrohrade.

V roku 1995 sa prvýkrát stali majstrami sveta a jasné, že proti nám boli veľkými favoritmi. My sme ich však potrápili a dokonca sme siahali na víťazstvo. Ak sme na turnaj išli potichu, teraz sme prvýkrát vystrčili rožky a zdvihli si sebavedomie.

Pravda o českom komplexe

To sa ukázalo v prvom zápase osemfinálovej skupiny, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Športovci píšu

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie