Denník N

Ako sa žije v najväčšom africkom slume? A čo sa stane, ak tam vtrhne korona?

Ivana Čorbová s deťmi v Kibere. Foto - archív I. Č.
Ivana Čorbová s deťmi v Kibere. Foto – archív I. Č.

Ivana Čorbová pomáha v slume Kibera na okraji hlavného mesta Kene Nairobi. Nadácia Integra tam pomáha prevádzkovať materskú, základnú a strednú školu plus krajčírsku dielňu.

Jeden z projektov, ktorý koordinujete, je v Kibere, čo je obrovský slum na okraji hlavného mesta Kene Nairobi. Ako to prostredie vyzerá?

Ide o mimoriadne veľký slum, o ktorom sa hovorí, že je najväčší v Afrike. Oficiálne sa tvrdí, že v ňom žije približne pol milióna ľudí, ale domáci vám povedia, že ich je tam až milión.

Z čoho ten rozdiel vyplýva?

Z toho, že mnohí ľudia tam nemajú žiadne dokumenty, rodné listy, nie sú v žiadnej evidencii. Úrady o nich netušia, tí ľudia jednoducho papierovo neexistujú. Životná úroveň je tam mimoriadne nízka, ľudia žijú v chatrčiach, ktoré sú vyrobené z plechov, kartónov, v lepšom prípade z blata.

Chatrče sú nalepené na sebe, čiže obyvatelia nemajú prakticky žiadny životný priestor, sú tam len úzke uličky, po ktorých bežne tečú splašky, keďže kanalizácia tam vybudovaná nie je. Neexistujú tam dokonca ani toalety, a ak sa aj nejaké nájdu, zväčša ich vlastní miestna mafia, ktorá za ne vyberá peniaze.

Z toho vyplýva, že ľudia robia potrebu vonku a všetko steká uličkami medzi domami. Hygiena je tam strašne slabá, čo je katastrofa vzhľadom na to, že v slume žije mimoriadne veľa detí. Tie sa totiž hrajú práve v tých uličkách. Úmrtnosť detí je vysoká, hoci nie taká katastrofálna ako pred vyše desiatimi rokmi.

Neexistuje tam ani žiadny systém vynášania odpadkov, tie sa kopia všade naokolo, pričom bežne vídame, ako sa v nich hrabú ľudia a hľadajú jedlo alebo železo a papier na vytriedenie a prípadné speňaženie. To však nie je chyba tých ľudí, ale štátu, ktorý tu dosť zlyháva. Ak by štát nezabezpečil odvoz odpadu, podobne by to časom vyzeralo aj u nás.

Fungujú tam obchody?

Áno, je tam veľa maličkých miniobchodíkov, kde sa ľudia snažia predať všetko možné. Panuje tam totiž obrovská nezamestnanosť. Niektorí predávajú zeleninu a ovocie, iní oblečenie, topánky, prípadne uhlie či iný materiál na spaľovanie.

Ľudia sa snažia, ako vedia, aby prežili a nakŕmili svoje deti. Mnoho našincov si myslí, že sú leniví, pritom oni reálne robia, čo môžu. Nemali však to šťastie narodiť sa vo fungujúcej a bohatej krajine.

Majú k dispozícii pitnú vodu?

Sú tam nejaké čerpacie stanice aj studne, niektoré sú zadarmo, iné spoplatnené. S pitnou vodou všeobecne je tam problém, mnohí si ju kupujú balenú v obchode. Väčšina ľudí však má také mizerné príjmy, že si to nemôžu dovoliť. Najchudobnejší sa k pitnej vode nedostanú, berú aj tú z kanálov či mlák.

Čo elektrina?

Mnohí ju majú, aj načierno, mnohí nie. Prakticky v každom dome je však televízor alebo aspoň rádio. V ostatných rokoch sa to zlepšuje, na niektorých miestach sa dokonca zaviedlo pouličné osvetlenie, čiže noci tam už nie sú úplne tmavé. Aj to výrazne pomáha znižovaniu kriminality.

Má ten, čo sa do toho slumu narodí, šancu vymaniť sa z neho?

Minimálnu. Všimli sme si, a naši tamojší partneri to potvrdzujú, že aj keď si niektorí nájdu prácu mimo slumu, ostávajú v ňom bývať. Hoci teda žijú v tragických podmienkach, neodchádzajú. Zrejme aj preto, že je to finančne najvýhodnejšie.

Vymaniť sa zo začarovaného kruhu chudoby je prakticky nemožné, darí sa to len jednotlivcom. Je to dané aj výchovou – ak ma rodičia vychovávali v nejakom prostredí, obvykle si naň zvyknem.

Kibera. Foto – archív I. Č.
Kibera. Foto – archív I. Č.

Ako tam dospelí trávia dni?

Neustálym hľadaním práce. Snažia sa pracovať ako nádenníci, berú akúkoľvek robotu či brigádu. Tí šťastnejší chodia upratovať do bohatších rodín. V Nairobi totiž žijú aj boháči, kontrasty medzi jedným a druhým svetom sú priepastné. Takto si dokážu privyrobiť najmä ženy.

Tí, čo pracujú, vstávajú veľmi skoro ráno a končia veľmi neskoro večer, jednoducho sa snažia zarobiť čo najviac. Pozor – hovoríme o naozaj malých sumách, málokomu sa podarí zarobiť nad štyri eurá denne. Niekedy zarobia trochu viac, niekedy zase nič.

Tí, ktorým sa nepodarí nájsť si aspoň brigádu, sú odkázaní na preberanie odpadkov, aby našli aspoň nejaké jedlo. Mnohým komplikuje hľadanie práce to, že nemajú kde nechať deti. Nie všetky sa totiž dostanú do školy. A deti bez školy sú odkázané len na ulicu a nehygienické podmienky.

Sú v Kibere školy?

Sú. Štátne aj súkromné, mnohí to majú ako biznis. Pôsobí tam aj veľmi veľa neziskoviek, charitatívnych spolkov či cirkví. Ak sa rodičia veľmi snažia a majú aspoň nejaké príjmy na prežitie, dieťa sa do nejakej školy má šancu dostať. Iná vec je jej kvalita. Podstatné je, že ľudia tam okrem swahilčiny solídne ovládajú aj angličtinu a vlastný kmeňový jazyk, keďže v Kibere žije viac kmeňov.

Majú tamojší obyvatelia prístup k zdravotnej starostlivosti? Čo ak niekoho rozbolí zub?

Nachádzajú sa tam nejaké zdravotné strediská, ale nie sú bezplatné. Aj v tomto sektore tam však pôsobí veľa mimovládnych organizácií. Ak niekoho bolí zub, zrejme mu ho rovno vytiahnu, neviem si predstaviť, že by si niekto v slume mohol dovoliť jeho opravu. Celkovo tam ľudia majú chrup v zlom stave.

O niečo lepšie to majú deti, ktoré chodia do školy. Napríklad tá naša im zabezpečuje aj zdravotnú starostlivosť. O kvalitnej zdravotnej starostlivosti pre dospelých však pochybujem. Tamojšia populácia je relatívne mladá, pretože ľudia sa vysokého veku nedožívajú. Stretnúť tam šesťdesiatnika a staršieho je výnimočné.

Existuje v Kibere čosi ako sociálny systém, teda materská, rodičovská dovolenka či dôchodok?

Nie. Každý je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie