Etické dilemy v časoch korony 2: Ako udržať otca doma

Autor sa venuje vzdelávaniu,
v PDCS vedie kurzy kritického myslenia.
Je reprezentantom Slovenska v šachu,
napísal knihu Sila rozumu v bláznivej dobe

Je 12. marca 2020, šesť dní po diagnostikovaní prvého prípadu koronavírusu na Slovensku. V Taliansku už na infekciu umrelo tisíc ľudí, ich priemerný vek bol približne 80 rokov. Počet nakazených prevýšil 15-tisíc. Na Slovensku bolo pozitívne testovaných len 32 ľudí, vláda však vyhlásila mimoriadnu situáciu: zatvorila väčšinu obchodov, zastavila medzinárodnú dopravu, plánuje uzavrieť školy i univerzity. Zakázala návštevy v nemocniciach i domovoch dôchodcov.

Bývaš v rodinnom dome na tichej bratislavskej ulici, z kuchynského okna vidíš na susedný dom, v ktorom býva tvoj otec, 75-ročný vdovec. A práve s ním máš problém. Aj keď si mu včera dôrazne poradil/a, aby sa zdržiaval doma, stále vychádza von na svoje pravidelné prechádzky, navštevuje susedov, chodí na kávu či do obchodu, nepoužíva žiadne ochranné prostriedky. 

Tvoj otec je zdravý a duševne svieži, netrpí Alzheimerom či inou chorobou, ktorá by zahmlievala jeho úsudok.

Veľmi ho chceš ochrániť pred možnou nákazou, ktorá by v jeho veku mohla mať extrémne ťažký priebeh.

Čo môžeš urobiť? Smieš mu zakázať chodiť von, prípadne mu v tom fyzicky brániť, napríklad výmenou zámkov? Máš mu deň čo deň volať, tlačiť na neho, striedať vyhrážky a citové vydieranie? Alebo sa k takýmto prostriedkom nesmieš uchýliť a – ak pokojný rozhovor nepomôže – musíš jeho konanie jednoducho rešpektovať?

Čo by ste urobili vy?

„Muž sa vrátil skoro… Vrátil sa a hovorí: V atómovej elektrárni vypukol nejaký požiar. Je nariadené nevypínať rádiové prijímače… Zabudla som povedať, že sme žili v Pripjati, blízko reaktora. Dodnes mám pred očami svetločervenú žiaru, reaktor sa nejako zvnútra rozosvietil. Neuveriteľnou farbou. Nebol to obyčajný požiar, ale akési osvetlenie. Bolo to nádherné. Keby som mala na všetko ostatné zabudnúť, toto bolo príliš krásne. Nič podobného som vo filmoch nevidela, ani sa to nedá s ničím porovnať. Večer sa ľudia vyhrnuli na balkóny, kto balkón nemal, išiel k susedom alebo k známym. Bývame na ôsmom poschodí, mali sme krásny rozhľad. Vzdušnou čiarou sú to tri kilometre. Ľudia vynášali deti a zdvíhali ich na rukách: Pozri sa! A zapamätaj si to! …A to boli pracovníci od reaktoru… Inžinieri, robotníci… Boli tam aj učitelia fyziky… Rozprávali sa… Dýchali… Boli nadšení… Niektorí pricestovali autom alebo na bicykli zo vzdialenosti desiatok kilometrov, aby sa tiež pozreli. Nevedeli sme, že smrť môže byť taká krásna. “

Z výpovedí na stránkach knihy Modlitba za Černobyľ často mrazí. Jej autorka Svetlana Alexejevičová, bieloruská spisovateľka a laureátka Nobelovej ceny za literatúru, sa rozprávala s desiatkami ľudí, ktorí haváriu reaktora zažili z bezprostrednej blízkosti, a znovu a znovu narážala na neuveriteľnú ľahkovážnosť, s ktorou ľudia na bezprostredné nebezpečenstvo reagovali.

Muž slúžil priamo v reaktore. Čiapku, ktorú mal počas služby stále na sebe, po návrate domov venoval malému synčekovi. O niekoľko mesiacov neskôr synovi diagnostikovali nádor na mozgu. Tehotná žena si vynútila prístup do nemocnice k svojmu ožiarenému manželovi. O dieťa neskôr prišla. Sedliacke rodiny odmietali poslúchnuť vládu a naďalej jedli zeleninu zo svojej kontaminovanej záhradky, pili mlieko od kontaminovaných kráv.

Je ťažké včas pochopiť, keď sa svet od základov zmení. Keď sa všetko to, čo bolo považované za bezpečné, stane smrteľne nebezpečným. V Černobyli zabíjala pokosená tráva, jablká na stromoch, mlieko v pohári. Zabíjala čiapka darovaná synovi. Zabíjal prekrásny pohľad na svetločervené plamene.

Počas pandémie zabíja objatie, návšteva starých rodičov, obchytaná kľučka.

Vo chvíli, keď sa mení celý svet, nepotrebujete ani tak vzdelanie, ako skôr predstavivosť. Nepotrebujete vysoké IQ, ale skôr pružnosť mysle. Musíte byť schopní opustiť vychodené koľaje svojho života a nájsť inú cestu, po ktorej pred vami ešte nikto nešiel. Pekne to opísal kňaz Marek Orko Vácha vo svojom blogu Nechoďte do kostola, ktorý 12. marca 2020, necelé dva týždne po prvom potvrdenom prípade koronavírusu v Česku, adresoval mladým českým kresťanom:

Sú dva druhy múdrosti. Prvý je ten, ktorý sa učí na školách, je v múdrych knihách a dá sa naučiť z príručiek a inštruktážnych videí. Výsledkom je ten kapitán, čo vezie na lodi náklad zlata a vie všetko o plachtách, rahnách, počasí a azimutoch, a s loďou mieri priamo vpred k určenému cieľu.

Potom je ten druhý typ múdrosti, ktorý sa naučiť nedá. To je ten druhý kapitán, kapitán na časy búrok takých prudkých, že sa o nich nikde nepíše. Prvý kapitán za takejto búrky neochvejne pláva určeným smerom, ostáva pokojný, aj keď posádka panikári, a zostane pokojný, aj keď vlny zalejú palubu a koráb so všetkými námorníkmi i zlatom zmizne pod hladinou. Ten druhý kapitán vie, že teraz je všetko inak, že sme v časoch, keď neplatí konvenčná múdrosť a že veci, ktoré by inokedy boli bláznivé, dnes bláznivé nie sú. Velí vyhodiť bedne so zlatom cez palubu, odľahčiť loď, stratiť všetko, ale zachrániť životy, veď bohatstvo príde znovu, životy sa nevrátia. Zlato letí do hlbín a loď prežije.

Tie časy sú tu.

Cesta na začiatok

Skúste sa teraz v mysli vrátiť do minulosti. Zabudnite, prosím, na všetko, čo o koronavírusovej pandémii na Slovensku a vo svete viete dnes, a skúste si spomenúť na to, čo ste si o nej mysleli (a tiež, ako ste sa cítili) na jej samom začiatku. Dátum, do ktorého je situovaná naša dilema, je 12. marec 2020. Väčšina detí a študentov ešte chodí do školy. Nos a ústa si nezakrýva takmer nikto. Napokon, prvá