Pýtali sa ma, či som normálna, hovorí žena o manželstve so zdravotne znevýhodneným
Susedka mi raz povedala, že keby som si zobrala černocha z Afriky, ľudia by to zobrali lepšie ako toto, spomína Viera, ktorá sa pred rokmi vydala za chronicky chorého muža.
Celá dedina o Gabrielovi vedela, že je epileptik. Na jeho chorobu používali slovo padúcnica. Záchvaty mával od detstva a pomerne často. Niekedy sa to stalo v obchode, inokedy na ulici, v kostole, v škole alebo na futbalovom štadióne na nedeľnom zápase 4. dedinskej ligy. Učiteľky v škole sa naučili, čo robiť, keď mu prišlo zle, deti vedeli, že treba zavolať dospelého.
Boli takí, čo sa ich rodine vyhýbali, boli rodičia, čo zakazovali svojim deťom, aby sa s ním kamarátili a vodili ho k nim domov. Niektorí ľudia si mysleli, že je „retardovaný“, ale on skončil matematickú triedu na gymnáziu so samými jednotkami a zobrali ho na vysokú školu. V prvom ročníku, to bolo v roku 1983, sa stal Gabriel účastníkom vážnej dopravnej nehody. Šoféroval jeho kamarát – bol ho zobrať domov zo stanice. Jeho škodovka sa zrazila s nákladiakom.
Kamarát zomrel na mieste, Gabriel utrpel mnohé zranenia. Najvážnejšie bolo na pravej nohe. Museli mu ju amputovať nad kolenom. Rehabilitoval, naučil sa používať protézu, ale výrazne kríval.
„Mal som okolo 20 rokov. Epileptik bez nohy. Ľudia sa mi začali ešte viac vyhýbať, cítili sa pri mne nepríjemne. Bol som ten chudák, čo je od detstva chorý a ešte aj o nohu prišiel. Strašná smola,“ hovorí dnes 56-ročný Gabriel.
Viera
Viera poznala Gabriela od detstva, ale len z videnia. Je o päť rokov mladšia, bývala na inej ulici.
„Všetci v dedine ho poznali,
