Ľudskoprávne záväzky nemožno úplne odsúvať na druhú koľaj

Autor je bývalý diplomat,
predseda Helsinského výboru pre ľudské práva na Slovensku

V súvislosti s pandémiou spôsobenou vírusom COVID-19 oznámilo v ostatných troch týždňoch viacero členských štátov Rady Európy odstúpenie od záväzkov vyplývajúcich z Európskeho dohovoru o ľudských právach. Arménsko, Estónsko, Gruzínsko, Lotyšsko, Moldavsko, Rumunsko a Severné Macedónsko sa odvolávajú na článok 15 Dohovoru, podľa ktorého takýto krok môžu zmluvné strany vykonať „v prípade vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie (public emergency threatening the life of the nation)“.

Lotyšsko napríklad oznámilo odstúpenie od článku 8 (Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), článku 11 (Sloboda zhromažďovania a združovania), článku 2 Dodatkového protokolu (Právo na vzdelanie) a článku 2 Protokolu č. 4 (Sloboda pohybu). Odôvodňuje to vyhlásením núdzového stavu na území celého štátu a prijatými opatreniami na zabránenie šírenia pandémie, ktoré majú zatiaľ trvať mesiac, určite však budú predĺžené. (Ide o obdobie 15. marca – 14. apríla.)

Negatívny precedens

Odstúpenie od Európskeho dohovoru (derogácia) je veľmi vážny krok. Nie je pritom nevyhnutný. Obmedziť základné práva, o ktoré tu v prvom rade ide, umožňujú totiž priamo jednotlivé články Dohovoru. Článok 5 (Právo na slobodu a bezpečnosť) dovoľuje „zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby“. Takisto články 8 a 11 umožňujú do príslušných práv zasiahnuť o. i. „v záujme ochrany zdravia a ochrany práv a slobôd iných“. Rovnako aj sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podľa Dohovoru podliehať zákonným obmedzeniam, ktoré sú nevyhnutné o. i. v záujme ochrany zdravia alebo ochrany práv a slobôd iných. To isté sa vzťahuje na slobodu pohybu (čl. 2 Protokolu č. 4).

Ak štát využije obmedzujúce klauzuly dané v príslušných článkoch Dohovoru, stále týmito článkami ostáva viazaný. Generálne odstúpenie napríklad od ustanovenia zaručujúceho právo na súkromie či slobodu zhromažďovania je však krok, ktorý môže viesť až k bezpráviu.  Vo svetle týchto skutočností je veľmi otázne, aký pridaný úžitok štáty od derogácie Európskeho dohovoru očakávajú? Naozaj počítajú až s „ohrozením štátnej existencie“ či „ohrozením bytia národa“ (ak by sme anglický text preložili otrocky), vyžadujúcim direktívne až vojenské riadenie štátu? Európsky dohovor o ľudských právach je základným stavebným prvkom európskej ľudskoprávnej architektúry. Jeho derogácia predstavuje veľmi negatívny precedens. Verím, že štáty V4 takýto postup nebudú zvažovať, pričom je však potrebné podotknúť, že návrh v tomto smere už v budapeštianskom parlamente raz zaznel, a to dokonca ešte pred vypuknutím koronakrízy.

Obmedzenia vyplývajúce zo samotných článkov Dohovoru (teda bez jeho derogácie) môžu byť, samozrejme, len zákonné, opierajúce sa o existujúce právne akty a musia byť časovo ohraničené. Takéto obmedzenia v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie pripúšťa aj naša ústava, respektíve ústavný zákon č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Trojjediná povinnosť

Niektoré články Dohovoru nie je možné derogovať vôbec, teda ani v čase vojny a krízového stavu. Ide o články zakotvujúce právo na život, právo na ochranu pred mučením, krutým, neľudským a nedôstojným zaobchádzaním, právo na ochranu pred otroctvom a nútenou prácou a princíp uloženia trestu výlučne na základe zákona. Tieto práva sa niekedy označujú ako práva „absolútne“. Ak sa chceme pozrieť na opatrenia prijaté rôznymi štátmi v reakcii na situáciu vyvolanú pandémiou, musíme predovšetkým skúmať, či nedošlo k porušeniu týchto absolútnych práv. Zároveň platí, že aj keď vláda má počas núdzového stavu zosilnené právomoci, aj jej rozhodnutia a opatrenia musia byť v súlade s princípmi právneho štátu, napríklad s princípom rovnosti pred zákonom, princípom právnej istoty či s princípom súdneho preskúmania rozhodnutí.

Vo vzťahu ku všetkým ľudským právam má štát trojjedinú povinnosť: rešpektovať (nezasahovať), ochraňovať a pozitívne ich napĺňať (respect, protect and fulfill). Vo vzťahu k právu na život platí, že demokratický štát uvedené právo rešpektuje najmä zrušením a zákazom trestu smrti. Zároveň prijíma opatrenia na ochranu života pred neprípustnými zásahmi iných (trestnoprávna prax) či cielenými opatreniami na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci a na verejnosti. Pozitívne rozvíjanie a napĺňanie práva na život štát zabezpečuje napríklad skvalitňovaním zdravotníckej starostlivosti, či opatreniami na zlepšovanie životného prostredia a odstraňovaním environmentálnych záťaží.

Koho nechať zomrieť?

V tejto súvislosti môže vzniknúť otázka, či tie štáty, ktoré svoju stratégiu boja s COVID-19 postavili sprvoti na teórii takzvanej kolektívnej imunity, v dôsledku čoho možno zomrelo podstatne viacej ľudí, ako by ich zomrelo v prípade zavedenia striktných opatrení od začiatku, porušili právo na život svojich obyvateľov? Je predstaviteľné, že by pozostalí takto zosnulých osôb vysúdili od štátu odškodné? Bola by to pre súd určite ťažká otázka. Môj osobný názor je ten, že keďže súčasná pandémia vytvorila situáciu, ktorá je od doby prijatia Európskeho dohovoru bezprecedentná, navyše veľmi komplexná a nepredvídateľná, takáto žaloba by asi na Európskom súde pre ľudské práva ťažko uspela.

To isté, ba ešte vo väčšej miere, platí zrejme pre situáciu, keď lekári a nemocnice pre nedostatok potrebných prístrojov či pomôcok musia rozhodnúť, ktorého pacienta zachránia a ktorého nechajú zomrieť,