O najväčšej výzve amerického prezidenta

Autor je verejný teológ

V roku 2016 som napísal článok Čomu môže čeliť Clintonová či Trump? Možno netušíme, v ktorom som vyjadril myšlienku, že „je celkom možné, že tá najväčšia výzva, ktorá bude definovať vládu budúceho prezidenta, sa zatiaľ na radare väčšiny odborníkov vrátane prezidentských kandidátov nenachádza“. Text som uzavrel slovami: „Budúcnosť je v mnohom nepredvídateľná a bolo by iluzórne sa domnievať, že ju máme plne pod kontrolou. O to je dôležitejšie, aby v čele našich krajín stáli lídri, ktorí majú temperament, schopnosti a imaginatívnosť viesť svoje krajiny v turbulentných časoch a ktorí dokážu s odvahou a rozvahou čeliť aj neočakávaným výzvam a prispôsobiť sa novej realite.“

Dnes už vieme, že najväčšou bezpečnostnou výzvou amerického prezidenta je „neviditeľný nepriateľ“, ktorého nemožno poraziť konvenčnými zbraňami v rukách dobre vycvičenej armády. V prvých líniách boja stoja vedci, zdravotníci a ďalší civilisti a úspešnosť operácie nebude závisieť od vojenskej sily, ale najmä od disciplinovanosti bežnej populácie. Kľúčovú úlohu v tomto boji zohráva a za výsledok bude niesť zodpovednosť najvyšší veliteľ – Donald Trump.

Enormita súčasnej výzvy presiahne väčšinu tých, ktorým čelili bývalí americkí prezidenti počas svojho vládnutia. Spojené štáty sa nachádzajú uprostred najväčšej krízy verejného zdravia za posledných sto rokov. Snažiť sa odpovedať na otázku, ako by si pri jej riešení počínala Hillary Clintonová, je bezpredmetné. Každá odpoveď by bola čírou špekuláciou.

V článku Prvácke vysvedčenie prezidenta Trumpa som sa pokúsil vystaviť prezidentovi čo najobjektívnejšie hodnotenie po prvom roku jeho vládnutia. Na záverečné vysvedčenie je priskoro, ale už dnes sa zdá byť isté, že bude v rozhodujúcej miere závisieť od toho, ako sa Donald Trump vyrovná s najväčšou výzvou svojho prezidentovania.

Ako si počínal doteraz? Správna alebo aspoň zmysluplná odpoveď si vyžaduje nezaujatý prístup a schopnosť pracovať s relevantnými faktami. Ak otázku položíme pravidelným divákom televízie CNN, ich odpoveď sa bude líšiť od divákov Fox News. Väčšina občanov, pochopiteľne, nemá čas a možno ani chuť čerpať informácie z rôznych zdrojov či sledovať brífingy prezidenta a ďalších verejných činiteľov, na základe ktorých by si mohli vytvoriť ucelenejší obraz.

Aj preto je komplexné a nuansované vnímanie amerického prezidenta skôr výnimkou než pravidlom. A platí to aj o novinároch. V dobe, keď mnohí nedoceňujú prácu novinárov a dostatočne nevnímajú jej dôležitosť pre demokratickú spoločnosť, je potrebné prejavovať solidaritu a zbytočne nekritizovať. Bolo by však chybou si nepriznať, že tak ako v každom inom povolaní aj medzi novinármi sú viac a menej kompetentní a tiež viac a menej čestní. Aj medzi nimi sa nachádzajú hnilé jablká, ktoré patria do kompostu.

Nie je preto prekvapivé, že súčasťou slovnej zásoby mnohých Američanov sa v ostatných rokoch stal termín „fake news“. Prezident tento termín používa často a to, že ho aj zneužíva, nemení nič na skutočnosti, že problém existuje. Je to téma na samostatný článok či štúdiu, ale bolo by v tejto súvislosti nepoctivé na problém aspoň vo všeobecnej rovine nepoukázať. Generál Peter Schoomaker to vyjadril možno politicky nekorektne, ale slušne a presne: „Bolo by strategickou chybou predpokladať, že všetci novinári hľadajú pravdu.“

Moja základná odpoveď na otázku, ako sa Donald Trump vyrovná s koronakrízou, je nasledovná: omnoho lepšie, ako tvrdia jeho najväčší kritici, a horšie, ako priznávajú jeho obdivovatelia. Pôvab demokracie je aj v tom, že už v novembri budú môcť voliči vystaviť prezidentovi záverečné vysvedčenie a dajú tak odpoveď na položenú otázku. Počkajme si na výsledok.

Trumpova administratíva urobila v ostatných týždňoch množstvo dôležitých opatrení v snahe zastaviť šírenie epidémie koronavírusu, ako aj zmierniť dôsledky sociálnych a ekonomických následkov krízy. Nedajú sa tu všetky vymenovať a pre účely článku to nie je ani podstatné. Mojím cieľom je reagovať na jednostrannú kritiku, s ktorou sa stretávam pomerne často. Takú kritiku odmietam aj preto, že degraduje úsilie a prácu množstva kvalitných a obetavých ľudí, ktorí sú súčasťou Trumpovej administratívy.

Pozrime sa na denné brífingy z Bieleho domu. Môžeme sa zamerať na svojské správanie a nepresné vyjadrenia prezidenta alebo môžeme oceniť, že prezident na týchto stretnutiach pravidelne vystupuje nielen v tandeme s rozvážnym a empatickým viceprezidentom Mikom Penceom, ale najmä s expertmi, ako je napríklad vysoko rešpektovaný riaditeľ Národného inštitútu alergií a infekčných chorôb Anthony Fauci.

Donald Trump vníma sám seba ako „povzbudzovateľa krajiny“, a hoci mnohých môže jeho prístup iritovať, iní oceňujú, že neprispieva k živeniu kultúry strachu a šíreniu paniky, ale, naopak, apeluje na lepších anjelov našej povahy. Prezident vidí aj počas krízy pohár spolovice plný; odborníci ako Anthony Fauci či Deborah Birxová sa pokúšajú čo najpresnejšie určiť objem vody v pohári. Stále platí, že slová amerického prezidenta treba brať vážne, ale nie vždy doslovne. Podstatné je, že prezident Trump počúva rady expertov, ako sa viackrát vyjadril aj samotný Fauci.

Prezident si nepochybne zaslúži aj kritiku – napríklad za to, že bagatelizoval nebezpečenstvo vírusu v čase, keď sa bolo lepšie mýliť na strane opatrnosti. Ak však nechceme na Trumpa používať dvojaký meter, poukázať musíme aj na fakt, že podceňovania a zľahčovania sa dopustili aj iní verejní činitelia vrátane demokratických guvernérov a starostov. Teraz však nie je správny čas ukazovať prstom a je dôležité nevstúpiť do bludného kruhu obviňovania.

Zo slovenskej perspektívy sa môže zdať, že americké opatrenia na spomalenie šírenia vírusu prišli neskoro a sú nedostatočné. Môže to byť pravda, ale treba brať do úvahy, že každá krajina má svoju históriu, kultúru a právny systém, ktoré niektoré veci umožňujú a iné znemožňujú. Prezidentove ústavné právomoci voči jednotlivým štátom sú tiež vymedzené. Paradoxne, kedysi boli „autoritárske tendencie“ Donalda Trumpa používané ako argument proti jeho zvoleniu, dnes, naopak, počúvame kritiku, že Trump nedostatočne využíva svoje postavenie a mal by viac prikazovať, nielen odporúčať.

Demokratický guvernér štátu Illinois J. B. Pritzker napríklad kritizuje Trumpa, že zákon o obrannej výrobe, ktorý by podnikom prikázal vyrábať napríklad pľúcne ventilácie, neuplatnil omnoho skôr a neuplatňuje ho častejšie. Pritzker federálnej vláde vyčíta tiež to, že jednotlivým štátom nepomáha viac. Trump mu okrem iného pripomína, že armádny zbor inžinierov, ktorý patrí pod federálnu vládu, v rekordnom čase v Chicagu vybudoval nemocnicu, ktorá bude mať kapacitu 3000 lôžok. A takto by sme mohli pokračovať.

Jedna vec je istá: ako federálna vláda, tak aj administratívy jednotlivých štátov sa počas riešenia krízy dopúšťajú aj chybných úsudkov a rozhodnutí. Mnohé z nich budú zrejmé až s odstupom času a po dôkladnej analýze – podobne ako to bolo po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Zostáva dúfať, že aj z tejto krízy sa čo najviac poučíme, pretože je len otázkou času, kedy príde ďalšia a možno ešte vážnejšia.

Zodpovední občania si úprimne želajú, aby si prezident Trump čo najlepšie poradil s monumentálnou výzvou, ktorej čelí ako líder svojej krajiny. A želali by si to, nech by bol prezidentom ktokoľvek. Dokázali odložiť ideologické okuliare, stranícku rovnošatu aj osobné pocity a držia sa zaužívaného pravidla o neútočení na hlavu štátu v ťažkých krízových situáciách. Od prezidenta vyžadujú zodpovednosť v každom čase, ale deštruktívnej kritiky a primitívneho hejterstva sa snažia (nielen) teraz vyvarovať.