Denník N

O Srebrenici nenapísal nikto nič lepšie a dôležitejšie než medzinárodný súd

Foto – AP
Foto – AP

V spisoch medzinárodného tribunálu sa za dve dekády podarilo zozbierať jedinečný materiál, ktorý presahuje právne dokumenty.

Hotel Fontana v malom východobosenskom meste Bratunac je dnes smutnou stavbou v zvláštne ružových farbách, ktorá zúfalo čaká na rekonštrukciu. Presne pred dvadsiatimi rokmi – 11. júla 1995 – bol však na chvíľu centrom všetkého miestneho diania. Práve tu totiž po obsadení neďalekej Srebrenice generál Ratko Mladić dohodoval s veliteľom holandských jednotiek Thomom Karremansom a náhodne vybraným srebrenickým učiteľom Mandzićom presun moslimského obyvateľstva z oblasti.

Spoza otvoreného okna vtedy dovnútra obaja počuli krik práve zabíjaného prasaťa a Mladić na stôl položil rozlomenú značku s názvom Srebrenice. Tento náhodný detail dokresľujúci vtedajšiu atmosféru nepochádza z knihy ani filmu, ale zo stránok súdneho spisu.

Od roku 1993 ich Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) spísal tisíce a jedným z najväčších zdrojov jeho materiálu sú procesy s mužmi obvinenými zo zločinov v Srebrenici. V priebehu rokov ich odsúdil pätnásť a dve najväčšie „ryby“ – Ratko Mladić a Radovan Karadžić – na rozsudok ešte čakajú.

Prasa i piesne navyše

Haagsky tribunál dnes na svojich webových stránkach ponúka ku každému zo zmienených prípadov rozsiahly archív materiálov vrátane videí alebo prepisov zo súdnych siení.

Drvivú väčšinu z nich tvoria právne dokumenty ako rozhodnutie o povolaní svedkov alebo o predĺžení časového limitu. Zároveň sú však medzi nimi hodiny prepisov, ktoré vďaka rozsahu a prostriedkom súdu popisujú udalosti v Srebrenici s detailnosťou historickej knihy.

Úvodná epizóda s prasaťom pochádza z rozsudku s generálom Radislavom Krstićom, ktorého v roku 2001 odsúdili ako vôbec prvého za zločin genocídy počas vojen v Juhoslávii.

Iba v jeho samotnom prípade súd vypočul 128 svedkov, posúdil 1100 dôkazov a na miesto tragédie vyslal vlastných expertov. Výsledkom je 260-stranový rozsudok, ktorý popisuje na hodiny presne stretnutia v hoteli Fontana i ťažkosti, s akými srbská armáda hľadala na vojnovom území dostatok autobusov na odsun 25-tisíc žien, detí a starých ľudí z oblasti.

Kým niektoré detaily – ako napríklad prítomnosť generála Krstića pri jednaniach v hoteli Fontana alebo presný počet mŕtvol v jednotlivých lokalitách – sú pre rozsudok dôležité, časť z nich (ako vety o kvíliacom prasati) je v porovnaní s tisíckami vrážd tak trochu navyše. Práve na nich sa však ukazuje, že ICTY sa v priebehu dvoch dekád podarilo zozbierať viac než len počet obetí a techniku ich zavraždenia.

„Svedok J nejako unikol zraneniu a strávil noc vo vnútri skladu schovaný pod mŕtvolou. Nasledujúce ráno prišli vojaci a volali po komkoľvek, kto bol stále nažive. Po tom, čo našli niekoľko zranených väzňov, stráže niektorých z nich prinútili spievať srbské piesne a potom ich zabili. Keď zabili posledného, začali zo skladu vynášať telá bagrom. Na zmytie krvi z asfaltu použili vodnú cisternu,“ píše sa v rozsudku v procese Radislava Krstića.

Súdne dokumenty ponúkajú chvíľami prekvapivý súcit a záznam i tých najmenších utrpení ako ponúknutie a vzatie sladkostí hladným deťom. A občas naberajú až literárnu podobu.

„Musíme mať na pamäti ostreľovanie vrátane ostreľovania základne OSN v Srebrenici. Musíme mať na pamäti tisíce ľudí natlačených v pár budovách bez vody či jedla, okrem niekoľkých kúskov sladkostí, ktoré im generál Mladić hodil pred kamerami a ktoré (ako nám bolo povedané) im po odchode kamier zase zobrali. Musíme mať na pamäti horúčavu. Musíme si predstaviť desiatky vojakov a ozbrojených srbských mužov, ktorí prichádzajú a kričia diskriminačné urážky. Musíme vidieť podpálené domy, stmievanie sa a silnejúce výkriky,“ stojí v záverečnej reči sudcu Almira Rodriguesa v prípade Radislava Krstića.

„Momir Nikolić bol v Potočari – videl na vlastné oči oddeľovanie mužov od ich rodín, počul plač detí, ktoré videli odvádzanie svojich otcov, videl strach v očiach žien tlačených do autobusov, keď si uvedomovali, že osud ich otcov, mužov a synov bol mimo ich kontrolu. Sám seba popísal ako veliteľa niekoľkých jednotiek operujúcich v Potočari, neurobil však nič, aby zastavil bitie, ponižovanie, oddeľovanie a zabíjanie,“ uvádza sa v rozsudku s Momirom Nikolićom.

Tribunál: Bola to genocída

V čase, keď Rusko (s podporou Číny) v Bezpečnostnej rade OSN zablokovalo rezolúciu, ktorá by udalosti v Srebrenici označila oficiálne za genocídu, je opakované tvrdenie medzinárodného tribunálu, že vo východnej Bosne sa nad všetky pochybnosti skutočne v roku 1995 odohrala genocída, nesmierne dôležité.

Rovnako dôležitý je však i spôsob, akým ICTY genocídu zaznamenáva – nie ako počet obetí, ale ako obraz utrpení, ktoré – ako sám súd v jednom z dokumentov priznáva – sú takmer neznesiteľné na pohľad.

Časť zločincov sa pred medzinárodný tribunál nepodarí dostať nikdy a časti z nich ICTY nikdy nepreukáže vinu. Za dve dekády sa mu však podarilo nastoliť aspoň čiastočnú spravodlivosť a vďaka ľudskosti, s akou k prípadom pristupuje, vytvoriť i najpodrobnejšie a najdôležitejšie čítanie, k akému sa dá dve desaťročia po udalostiach v Srebrenici dostať.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie