Denník N

Bojuje za naše opatrovateľky v Rakúsku: Zarábajú málo a v čase korony nemajú nárok na odškodnenie

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Simona Ďurišová chce donútiť Rakúsko, aby zmenilo diskriminačné podmienky voči slovenským a rumunským opatrovateľkám. Tvrdí, že ak by získali nárok na odškodnenie v čase koronakrízy podobne ako rakúski podnikatelia, celý systém 24-hodinovej opatery v Rakúsku by skolaboval. Ich neprítomnosť by nemali ako vykryť.

Koľko ľudí zo Slovenska aktuálne vykonáva 24-hodinovú opatrovateľskú činnosť v Rakúsku?

Približne 30-tisíc žien a mužov. Rovnaký počet ich pochádza z Rumunska, menej ich je z Česka, Bulharska a Maďarska. Rakúšania tvoria iba jedno percento zo všetkých 24-hodinových opatrovateliek či opatrovateľov.

Prečo to domáci nechcú robiť?

Pre chabé platové ohodnotenie a takmer žiadnu pracovnoprávnu ochranu.

Čo pre našich ľudí znamená robiť túto prácu z hľadiska času?

To, že chodia na dvojtýždňové turnusy, počas ktorých 24 hodín denne opatrujú konkrétneho človeka. Po turnuse majú dva týždne voľna. Rumunky z dôvodu vzdialenosti od Rakúska cestujú na mesačné turnusy.

Nik nemôže technicky ťahať 24 hodín denne 14 dní za sebou. Majú opatrovateľky počas každého dňa svoje voľno?

Sú živnostníčky, čo by mohli navodzovať dojem, že si môžu samy regulovať svoj pracovný čas. To však v skutočnosti nehrozí. Žijú v domácnosti svojho klienta a musia sa venovať jeho potrebám. Ich pracovný čas sa teda prispôsobuje klientom. Praxou zaužívané sú však dve hodiny voľna denne, ktoré obvykle prichádzajú, keď sa klient naobeduje a ide si ľahnúť.

Môže vtedy opatrovateľka odísť z domu?

Záleží od stavu klienta. Ak je mobilný a opatrovateľka je len podpora na varenie a upratovanie, môže si v rámci voľna vyjsť von. Ak však ide o ťažko chorého imobilného klienta a rodinný príslušník nevypomôže, opatrovateľka trávi svoje voľno maximálne vo svojej izbe pre prípad, že by sa niečo stalo.

S opatrovaním v Rakúsku začali už vaši rodičia. Prečo?

Pochádzam z Veľkého Krtíša, teda z chudobného okresu, kde bola veľmi vysoká nezamestnanosť. Rodičia si nevedeli nájsť prácu, a tak odišla najskôr mama a neskôr aj otec, ktorý kedysi pracoval v bani.

Keď si mama dokázala za dvojtýždňový turnus zarobiť 30-tisíc korún, teda necelých tisíc eur mesačne, na Krtíš to bolo slušné. Mama už ako opatrovateľka nepracuje, otec áno. Z nášho okresu takto odišlo obrovské množstvo ľudí, a je to tak dodnes. Prakticky všetky moje priateľky z Krtíša mali matky, ktoré chodili opatrovať do Rakúska.

Kto vás vychovával?

Stará mama, iná možnosť nebola. Vycestovanie za prácou poznačilo veľa osudov v Krtíši a okolí, keďže deti nemohli vychovávať rodičia tak, ako by si želali. Ak ich chceli uživiť, museli ich pravidelne opúšťať. Poznačilo to mňa, moju mladšiu sestru aj brata. Rolu matky v mojich 15 rokoch zrazu prebral niekto iný a my sme si museli zvyknúť. Našťastie, stará mama bola skvelá. Mama nám však aj tak chýbala.

Pamätám si, s akým strachom sme fungovali, keď mala mama cestovať do Rakúska alebo domov. V tom čase mnohé dopravné spoločnosti, ktoré prevážali opatrovateľky, kašľali na predpisy, povinné prestávky vodičov a podobne, stali sa tak viaceré tragické autonehody.

Vodiči boli unavení, pričom ťahali šnúru z východu Slovenska cez Krtíš až na západ Rakúska. Na to, ako sme sa báli, nikdy nezabudnem, často som nemohla ani zaspať. Len čo mali hodinové meškanie, už som mala v hlave, že sa niečo stalo, že havarovali a podobne.

Vy sama opatrovateľku nerobíte. Prečo ste na túto tému robili magisterskú prácu na univerzite v Grazi?

Práve preto, že som odmalička počúvala rôzne názory a sťažnosti mojich rodičov. Som v tej téme hlboko ponorená, mnohé opatrovateľky sa ma dlhodobo pýtajú na rady. Poznám problémy s klientmi, akým museli čeliť moji rodičia, viem, aká náročná je tá práca, a poznám aj pofidérne praktiky viacerých agentúr či dopravných spoločností. Magisterská práca celkom logicky vyplynula z mojej vnútornej potreby zmapovať túto tému čo najdetailnejšie.

S akými problémami s klientmi sa opatrovateľky stretávajú?

S mnohými, to by bolo na dlho. Napríklad si predstavte klientku, ktorá má 90 rokov a ťažkú demenciu, jej rodina však ostro odmieta, aby brala akékoľvek lieky, lebo trvá na tom, že nesmie byť ani trochu otupená.

Iný príklad – babička chodí v noci každých 30 minút na WC a bez pomoci opatrovateľky to nezvládne. Tá teda v noci nespí. Lenže babička potom počas dňa oddychuje, kým opatrovateľka po prebdenej noci musí navariť, upratať, oprať, ožehliť, nakúpiť, asistovať babičke pri hygiene, dohliadnuť na to, aby vzala lieky, teda porobiť všetko, čo je dohodnuté. Predstavte si, že takto fungujete dva týždne vkuse. Je to fyzicky aj psychicky náročné.

Spomínali ste pofidérne praktiky agentúr. O čo ide?

V praxi ide o spoluprácu medzi slovenskými a rakúskymi agentúrami. Slovenské zodpovedajú za to, aby našli opatrovateľky a rakúske za to, aby našli klientov. Podľa mojich informácií je v Rakúsku 750 takýchto agentúr.

Koľko je slovenských?

Netuším, z interview s množstvom opatrovateliek aj z praxe mojich rodičov však poznám praktiky mnohých z nich. Napríklad podávajú zavádzajúce informácie. Záujemkyni o opatrovanie povedia, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie