Denník N

Jubileum historika – Ľubomír Lipták by sa dožil 90 rokov

Ľubomír Lipták 18. apríla 2000 v Bratislave pri prevzatí literárnej Ceny Dominika Tatarku od Petra Zajaca
Ľubomír Lipták 18. apríla 2000 v Bratislave pri prevzatí literárnej Ceny Dominika Tatarku od Petra Zajaca

Politická moc priam neomylne prenasledovala vždy tých najschopnejších tvorivých pracovníkov – najmä v oblasti spoločenských vied a kultúry vôbec.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autor je historik

Ospravedlňujem sa čitateľom, že sa v dnešnom čase obáv a neistoty pokúšam pritiahnuť ich pozornosť na trochu odťažitú tému: na budúci týždeň by sa dožil 90 rokov Ľubomír Lipták, jedna z najpozoruhodnejších postáv slovenskej historickej vedy a kultúry vôbec v druhej polovici 20. storočia. Jeho životné a profesionálne peripetie totiž presahujú rámec tejto osobnosti, lebo v mnohom odzrkadľujú osudy slovenských intelektuálov v danom čase. Sám Lipták to v skratke vyjadril v priliehavom názve jednej zo svojich esejí: Odťaté ruky.

Bol spoluzakladateľom povojnovej slovenskej profesionálnej historiografie. Prekonával s ňou jej detské choroby, poblúdenia, deformácie i zlyhania. Zároveň patril k intelektuálom, ktorí si rýchlo uvedomili nástrahy či dôsledky mocensko-ideologického riadenia vedy a snažili sa im vzdorovať. V šesťdesiatych rokoch prežíval svoj prvý „hviezdny čas“. Vtedy sa vzopäl k impozantným tvorivým výkonom, ktoré vyžadovali nielen intelekt, erudíciu a široký rozhľad, ale aj značnú dávku občianskej statočnosti.

Vrcholom vtedajších jeho snažení bola v mnohých smeroch dodnes neprekonaná monografia Slovensko v 20. storočí. Bola to akási filozofia moderných slovenských dejín, v ktorej autor predbehol svoju dobu prinajmenšom o dve desaťročia. Po roku 1989 vyšla kniha v ďalších troch vydaniach. Bolo príznačné, že práve táto práca spolu s jeho ďalšími vedeckými štúdiami, esejami a publicistickými článkami sa v čase takzvanej normalizácie dostala na index a bola zámienkou na diskriminovanie jej autora, ktorý bol vyhodený z Historického ústavu SAV a mal zákaz publikovať. Politická moc priam neomylne prenasledovala vždy tých najschopnejších tvorivých pracovníkov – najmä v oblasti spoločenských vied a kultúry vôbec.

Po roku 1989 sa Ľubomír Lipták vrátil do Historického ústavu, kde sa svojou invenciou, neutíchajúcimi originálnymi podnetmi zapojil do vedeckej a organizačnej činnosti, ďaleko presahujúcej akademické pracovisko. Až do svojej smrti (2003) patril medzi najplodnejších, doma i v zahraničí rešpektovaných historikov skutočne európskeho formátu. Je paradoxné, no zároveň pre naše pomery i príznačné, že aj v tomto období ho primitívnymi argumentmi napádali – tentoraz „roduverní“ historici, ktorí mu vyčítali údajnú neslovenskú interpretáciu národných dejín.

Ľubomíra Liptáka možno považovať aj za zakladateľa žánru modernej eseje v slovenskom dejepisectve, podobne akým bol Alexander Matuška v literárnej vede. Jeho práce prinášajú nielen množstvo faktografických poznatkov, súvislostí a podnetov, ale svojou formou sú aj čitateľským pôžitkom. Možnože to mnohí ocenia práve dnes, v epidémiou vynútenej izolácii, ak siahnu po skvelých Liptákových textoch.

Komentáre

Teraz najčítanejšie